Do Vianoc sme doma, sľuboval jej na súde. Milencom z Československa komunisti zničili život, ale nezlomili ich
Zaľúbenci z Československa putovali za špionáž do väzenia. Milena čakala na svojho Jaroslava roky.
O tri roky neskôr, vo februári 1948, sa vydala na štadión korčuľovať a cestou počula, ako na Staromestskom námestí reční vtedajší predseda vlády Klement Gottwald. Mala len 15 rokov a akýsi Gottwald ju vtedy nezaujímal, až po rokoch si uvedomila, čoho bola svedkom. „To bol vlastne začiatok konca. To nebolo pre nikoho dobré, začali sa zatvárať ľudia. Neželám to nikomu prežívať, takú škaredú dobu,“ uviedla Milena, ktorá mala ako 15-ročná úplne iné starosti.
Nevedela bez neho byť
V tom čase sa osudovo zamilovala do Jaroslava Sedláčka, o tri roky staršieho študenta. Mamička s babičkou dcére vzťah kvôli veku zakazovali. Milena sa s ním teda pre pokoj v rodine rozišla. „Potom som zistila, že sa mi po ňom hrozne cnie. Vystupovala som z električky z jednotky a náhodou sme sa stretli na zastávke a padli sme si do náručia,“ rozprávala Milena.
Jaroslav na rozdiel od Mileny komunistov nenávidel. Jeho otca totiž odsúdili vo vykonštruovanom procese na 20 rokov nútených prác v uránových baniach, ktoré patrili k tým najkrutejším miestam. Jaroslav zdieľal otcove názory, komunistov z duše neznášal a neodradil ho ani otcov vysoký trest.
Keď ho oslovil kamarát, či by nechcel pracovať pre americkú spravodajskú službu CIC, bez váhania súhlasil. A agentkou sa stala aj Jaroslavova láska, Milena Součková. Obaja sa stali členmi špionážnej skupiny Dora, ktorej cieľom bolo napomáhať k zmene politického vývoja v komunistickom Československu. Správy od svojich spolupracovníkov odovzdával agentovi prostredníctvom takzvaných mŕtvych schránok, prípadne zasielal listy do Švajčiarska na určenú adresu. Pozdravy pôsobiace ako obyčajné kamarátske pozdravy skrývali zašifrované špionážne texty napísané neviditeľným atramentom. Fungovalo to.
Heslo? Kocúr mňauká na mesiac
Skupina dodávala stovky rôznych správy o armáde, priemysle, kópie úradných dokumentov z komunistických úradov. Mali presné informácie z jedného komunistického ministerstva, na ktorom pracovala práve Milena. „Vedela som, čo budem pre Jaroslava robiť. Odovzdala som mu kópie. Súhlasila som, že mu pomôžem, samozrejme. Zradila som svojich kamarátov na ministerstve. A neľutujem to,“ spomínala v podcaste Príbehy 20. storočia.
Skupina desiatich mladých chlapcov a dievčat získavala inštrukcie z vysielania Slobodnej Európy z rubriky „Pozdravy domov“. Keď zaznela veta „Ruža túži po rose“, zaznamenalo to, že majú naplniť mŕtvu schránku. „Večer čakaj priateľa“ – schránku vyzdvihne agent CIC, „Tatraplán z Moravy zdravia priateľov z Velvar“ – všetko v poriadku, „V zelenej záhrade rastie veľký strom“ – pozor nebezpečenstvo, „Kocúr mňauká na mesiac“ – nemáme nič, počúvajte zajtra.
Myslela si, že ide na výlet
Špionáž vykonávali celých desať mesiacov, kým na začiatku leta 1952 všetkých neodhalili a nezatkli. Najskôr skončil v putách iba Jaroslav. Milana dodnes spomína, ako ťažko prežívala dni, ktoré nasledovali po jeho zatknutí. Všimla si, že ju sledujú nenápadní chlapi, došlo jej, že najskôr sa jedná súdruhov od Štátnej bezpečnosti. Pre Milenu prišli 23. júna 1952 o šiestej hodine ráno, začínal sa krásny letný deň.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
