Jediná lekárka zachránila 90-tisíc detí. Vošla na miesto, na ktoré sa žiaden jej kolega neodvážil vstúpiť
Sara Bakerová / Hell’s Kitchen na Manhattane — Foto: Profimedia; U.S. National Library of Medicine
Doktorka Bakerová ako prvá vedecky dokázala, že deti potrebujú na prežitie nielen zdravotnú starostlivosť, ale aj lásku.
Pre lekárstvo sa rozhodla aj z akejsi rebélie, doktormi totiž v tej dobe boli prevažne muži a nie ženy. „Keď som sa všade stretla s nesúhlasom, moja tvrdohlavosť ma prinútila študovať medicínu za každú cenu a napriek všetkým,“vysvetlila Bakerová, ktorá sa nakoniec dostala na medicínu, kde paradoxne prepadla z pediatrie, ktorej neskôr zasvätila svoj život.
Opätovné učenie sa na skúšku ju nakoniec viedlo k fascinácii budúcim adresátom jej lekárskej pozornosti. „Tí malí škodcovia, normálne deti,"vravievala lekárka o svojich budúcich pacientoch.
Po promócii absolvovala stáž v Bostone, kde pochopila, aké veľké je spojenie medzi chudobou a zlým zdravím. Aj ona sama sa však dostávala do chudobnej vrstvy, a tak sa kvôli peniazom v zúfalosti prihlásila do štátnej služby a stala sa lekárskou inšpektorkou na ministerstve zdravotníctva, kde sa opäť stretla s neprávosťou.
Jej mužskí kolegovia poberali vysoký plat, mali bojovať s nákazlivými chorobami, znižovať úmrtnosť v meste a nerobili takmer nič. „Ústredie smrdelo nedbalosťou, zatuchnutým tabakovým dymom a flákaním,“ spomínala Bakerová, ktorá začala navštevovať tie najväčšie newyorské slumy, do ktorých jej kolegovia nikdy nevkročili.
Bojovala za to, aby deti prežili dlhý život
Keď prišla Bakerová prvýkrát do chudobných častí, na vlastné oči uvidela peklo na Zemi. Peklo, ktoré mohla vďaka medicíne a obyčajnej ľudskosti navždy zmeniť. Západná časť Manhattanu bola prepchatá ľuďmi, nedostatočnou hygienou, zanedbanosťou a zaprášená dymom z tovární. Väčšinu obyvateľov tvorili európski prisťahovalci, ktorí boli podľa vtedajších úradov beznádejné prípady.
Boli to časy, keď každý týždeň v týchto newyorských chudobných častiach zomierali stovky detí aj na obyčajnú hnačku. „Zrazu mi napadlo, že spôsob, ako zabrániť tomu, aby ľudia umierali na choroby, bolo zabrániť tomu, aby vôbec ochoreli. Zdraví ľudia predsa nezomierali,“ spomínala po rokoch na deň, keď sa rozhodla, že prevenciou porazí detskú úmrtnosť.
Nemohla dovoliť, aby v jednej mestskej časti týždenne videla zomierať 1 500 detí, a to len preto, že nedostali riadnu lekársku starostlivosť. Vďaka jej odvahe dnes žijeme vo svete, kde prirodzene očakávame, že deti sa nedožijú len piatich rokov, ale prežijú dlhý život.
