Z Československa utiekol na podomácky vyrobenom rogale. Na chrbte mal pripútaného trojročného syna
Že nedoletíme? To som si predstaviť nevedel. S tým som nebol zmierený: buď život alebo smrť, priznal Josef Hlavatý.
O tretej ráno 7. júla 1988 štartoval z opusteného miesta pri slovenskej ceste smerom na Malacky rogalo. Sedel v ňom 24-ročný Josef Hlavatý, ktorý sa chystal utiecť z komunistického Československa. A nebol sám. Na chrbte mal priviazaného trojročného syna Dávidka, s ktorým sa chcel dostať za svojou manželkou a ďalším synom, ktorí ich čakali na slobode.
Smrť alebo život
Josef Hlavatý sa narodil v českom Jablonci nad Nisou do rodiny, ktorú mali komunisti v zuboch už celé roky. Jeho starému otcovi komunisti zobrali živnosť a nepriateľom pre štát sa tak stala celá rodina. „Moja mamička sa kvôli jeho živnostenskej minulosti nedostala na školu a rodinný odpor voči totalitnému režimu som prevzal aj ja,“ vysvetlil pre Pamäť národa Josef Hlavatý, ktorý prežíval iné detstvo ako jeho rovesníci. Nestal sa pionierom a doma počúvali Hlas Ameriky, rádio, ktoré o roky neskôr vypustí do sveta správu o jeho úteku za Železnú oponu. K tomuto riskantnému úniku ho podľa jeho slov dohnal samotný režim. „Povedal som si – smrť alebo život. Nechcel som v tomto systéme žiť,“ priznal.
Ako malý chlapec si Josef staval vo svojej izbe vlastnú motorku a veril, že sa raz stane známym návrhárom motoriek a áut. Mal s tým bohaté skúsenosti. „Prvú motorku každý považoval za Yamahu, ale bola to prerobená Jawa, takže som mal problémy s policajtmi, pretože to sa nesmelo,“ spomínal. Aj na svojom vlastnoručne vyrobenom chopperi jazdil iba rok. Hrozil mu totiž trojročný trest odňatia slobody za propagáciu kapitalizmu, pretože nádrž motorky vyzdobil americkou vlajkou. „Len vďaka tete, ktorej manžel bol nielen v službách SNB, ale navyše aj náčelníkom futbalového klubu Červená hviezda, bolo vyšetrovanie zastavené,“ vysvetlil pre Pamäť národa.
Komunisti nás tiahli do bahna
Sen o dizajnovaní motoriek sa rúcal pomaly ako domček z kariet. Kvôli zlej známke z ruštiny sa nedostal na odbor automechanika, a tak vyštudoval mechaniku. Dnes s ľútosťou konštatuje, že keby dnes mal niekto taký talent, ako mal on vtedy, dotiahol by to ďaleko. Problémom bol podľa jeho slov jeho nevyhovujúci kádrový profil a nulová prítomnosť konkurencie.
„Tu sa robila dvadsať rokov jedna škodovka a inovácie boli mizivé. V Liaz vyvinuli motor, ktorý ale predali Rusom, a sami potom nemali nič. Po roku 1989, keď sa otvoril trh, sa ešte len ukázalo, ako veľmi sú tie autá zastarané. Otec to hovoril presne: Komunisti celý náš národ, celú našu tradíciu tiahnu do bahna,“ vyznal svoje krivdy voči režimu, ktorý ho na jeho prekvapenie napriek všetkému jedného dňa navrhol na kandidatúru do komunistickej strany.
Rogalom mal postrekovať komunistické polia
„Odmietnutie ale znamenalo, že ma vyhodia z lisovne a prídem o existenciu,“ spomínal. Musel sa však rozhodnúť – mal jedno dieťa a druhé už bolo na ceste, nemohol si dovoliť pripraviť rodinu o príjem. Na kandidatúru kývol, no po dvoch rokoch vystúpil. Vtedy začalo peklo.
Článok pokračuje na druhej strane:
