Chemička z Prahy počas vojny trávila ľudí kyselinami. Desiatky nevinných tak zachránila pred istou smrťou
Chemička Jaryna Mlchová riskovala svoj život, keď potajomky vyrábala látku, vďaka ktorej ľudia vyzerali ako nakazení žltačkou.
„Našla som si v knižnici, v toxikológii, že kyselina pikrová spôsobuje nepravú žltačku. Ale že sa musí dávkovať veľmi opatrne, pretože to naozaj pôsobí na pečeň, a ten človek môže aj zomrieť,“ vysvetlila v rozhovore pre Pamäť národa. Príznaky žltačky dokázala navodiť vďaka smrteľne jedovatej kyseliny pikrovej, ktorá v určitom množstve človeka otrávi, no nezabije a zároveň spôsobí zožltnutie tkanív. Do zmesi pridala ešte trochu kyseliny citrónovej, ktorá vyvoláva dlhodobú žalúdočnú nevoľnosť a záchranná zmes bola na svete. „Tak takto som to robila. Vďaka tomu nešlo do koncentráku strašne veľa ľudí,“ priznala pre Českú televíziu.
S dávkovaním jej pomáhal známy gastroenterológ Karel Herfort, s ktorým riskovali život. Práve v jeho ordinácii sa „pacienti“ hlásili a lekár im vystavoval potvrdenie, že so žltačkou nemôžu nastúpiť do transportu. Jaryna Mlchová vyrábala svoju zmes anonymne a posielala ju poštou. „Ľudia nevedeli, kto som. Ja som nikdy netúžila byť niekde napísaná,“ vysvetlila po rokoch.
Nedostalo ju ani gestapo
Jeden z adresátov, ktorý na svoj balíček čakal príliš dlho, si však zistil adresu jej pracoviska a napísal jej korešpondenčný lístok, v ktorom sa sťažoval, že od nej stále nič nedostal a chcel za každú cenu vedieť, kedy dostane svoj balík. Vtedy sa Jaryna Mlchová skutočne obávala odhalenia. Nebolo by to však prvýkrát ani naposledy. Mlchová niekoľkokrát doslova o vlások unikla zatknutiu. V deň jej maturity na gymnáziu ju navštívilo gestapo, ktoré prehľadalo celý byt.
„Prišlo gestapo. Oni vám vliezli do knižnice a všade. Na poslednom poschodí bola povala, kde sme dali dve skrine úplne plné šiat, ktoré sme zbierali pre ľudí v koncentračných táboroch. No tá hlavná skrýša bola až za zadnou stenou almary,“ spomínala Mlchová na gestapákov a pokračovala: „Tam som mala všetky možné veci vrátane peňazí. Oni prezerali celú povalu, ja som už bola úplne šialená. Otvorili skriňu a vyvalili sa na ich tie staré handry. ,Prečo to schovávate?' pýtali sa. ,Možno sa to bude ešte niekedy hodiť,' začala som sa smiať.“
S riskantnou prácou Jaryna prestala, až keď sa jej počas vojny narodila dcéra Jana. Odsťahovala sa k svojej tete, ktorá bola ženou riaditeľ školy. „Ja som tu svoje dievča vôbec nemala čím kŕmiť. U tety bolo aspoň mlieko,“ vysvetlila. Keď Sovieti oslobodili dedinu, armáda zabrala strýkovu školu, no Jarynu nechali žiť v školskom byte. Jeden vojak jej dokonca priniesol dvojkilový balík ryže, z ktorou mohla nakŕmiť svoju drobnú dcéru. „Ja som stále čakala, čo sa stane. A ono sa napodiv nestalo vôbec nič,“ spomínala na koniec vojny hrdinka Jaryna, ktorá zomrela v roku 2017 vo veku 96 rokov.
