Výbuch Černobyľu jej zdeformoval telo. Paralympionička z Ukrajiny to dotiahla až na stupne víťazov
Oksana Mastersová sa dokázala dostať z ukrajinského sirotinca na vrchol športového sveta.
Jej zdravotný stav bol však po rokoch zanedbávania veľmi vážny. Lekári jej ako deväťročnej museli amputovať nohu nad kolenom. Potrebovala čas na zotavenie, a to nie len fyzické, ale psychické. „Keď som sa dostala do svojho nového domova a do tejto pohodlnej postele, akoby na ničom z tohto nezáležalo. Neznášala som spánok. Akokoľvek to môže znieť čudne, posteľ bola pre mňa spočiatku príliš pohodlná. Spala som na tvrdej podlahe. Musela som určitým spôsobom znova spracovať traumu,“ priznala pre The Players' Tribune.
Oksanina adoptívna mama jej chcela dať všetko, čo jej celý život chýbalo. Aj napriek amputácii bola Oksana veľmi živým dieťaťom a Gay si všimla, že práve pohyb a šport lieči dcérine spomienky z Ukrajiny.
Oksana sa dozvedela, že v škole majú veslársky klub pre hendikepovaných. Aj keď sa jej myšlienka športovania páčila, nebola nadšená z toho, že by mala byť členkou klubu len preto, že má len jednu nohu. Nakoniec to bola jej mama, ktorá ju ubezpečila, že za vyskúšanie nič dá. Do veslovania sa nakoniec Oksana bezhlavo zamilovala.
Život jej zachránil šport
Ako 14-ročná musela podstúpiť amputáciu druhej nohy a kvôli komplikáciám strávila celých päť mesiacov v nemocnici. Jediné, čo chcela, bolo vrátiť sa na vodu. „V duchu som si hovorila, že vo chvíli, keď sa odtiaľto dostanem, sa už nikdy nezastavím, už nebudem takto sedieť na jednom mieste,“ vysvetlila pre Guardian. Veslovanie bolo pre ňu spôsob, ako dať von svoje emócie, hnev a frustráciu zo straty druhej nohy. „Bol to spôsob, ako som mohla kričať bez toho, aby som vôbec kričala. Uvoľnila som sa tak bez toho, aby som verbálne pomenovala veci, ktoré ma vo vnútri boleli,“ spomínala. Jej mama Gay sama priznala, že šport jej dcére zachránil život. Oksana však pripisuje celú zásluhu svojej mame. „Mami, ďakujem ti, že si ma zachránila, že si mi dala druhú príležitosť v živote a za to, že si otvorila dvere do sveta športu a potom na mňa čakala, kým nebudem pripravená cez tie dvere prejsť,“ povedala pri jednom odovzdávaní cien.
Oksana začala prekvitať ako multišportový talent – cez veslovanie sa dostala až na lyže, neskôr k biatlonu a nakoniec aj k bicyklovaniu. Po rokoch tvrdého tréningu súťaži vo všetkých týchto športoch a dostala sa medzi paralympijskú špičku. Zo zimných aj letných paralympijských hier si do dnešného dňa odniesla jedenásť medailí. „Rada si nastavujem latku nereálne vysoko,“ priznala Mastersová, ktorú svoju poslednú paralympijskú medailu získala práve v čase, keď z jej rodnej Ukrajiny utekajú pred vojnou milióny ľudí.
Silné ukrajinské srdce
Aj keď na svoju rodnú krajinu nemá tie najkrajšie spomienky, vojna sa jej hlboko dotkla. „Cítim sa sebecká, bezmocná a vinná za to, že som tu,“ povedala 32-ročná Mastersová o súťažení na zimných paralympijských hrách v Pekingu. Napriek všetkému sa rozhodla na hrách zostať. Pripomenula si, že šport mal vždy silu spájať svet.
„Vždy som bola hrdá na to, že som Ukrajinka. A teraz som viac ako kedykoľvek predtým hrdá na to, keď vidím ukrajinskú vlajku,“ priznala. Po tom, čo v Pekingu získala zlato v biatlone sa rozhodla toto víťazstvo venovať práve svojej rodnej krajine. „Je to pre tím Ukrajiny a pre ukrajinský ľud. Každou mojou časťou budem pretekať za rodiny a deti na Ukrajine so zdravotným postihnutím,“ dodala Oksana podporila Ukrajincov nie len morálne a symbolicky, ale aj finančne. „Moja mama vždy hovorila, že moje ukrajinské srdce ma urobilo odolnou. Urobilo zo mňa bojovníčku,“ dodala na záver.
