FOTO: Štrbské pleso hostilo pred 52 rokmi majstrovstvá sveta. Areál snov nám vtedy závidel celý svet
Dodnes toto športové podujatie považujú za najväčšie a najúspešnejšie, aké sa kedy na našom území konalo.
Športový areál v Mlynickej doline na Štrbskom Plese hostil od 14. do 22. februára 1970 päťsto športovcov z 25 krajín sveta. Konali sa tu 28. Majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach. Význam tohto športového sviatku rezonuje v spomienkach jeho pamätníkov a dodnes je najväčším športovým podujatím, aké Tatranci hostili.
Areál snov
V rámci trojročných príprav na podujatie svetového formátu sa postavilo niekoľko moderných hotelov. V Tatranskej Lomnici pribudol obchodný dom Prior. Zo Starého Smokovca začala na Hrebienok premávať lanovka. No pod drobnohľadom verejnosti bola najmä výstavba samotného športového areálu na Štrbskom Plese. Jeho dominantou sa stali skokanské mostíky, pod nimi vyrástli lyžiarsky bežecký štadión, tribúny či rozhodcovská veža. Areál FIS pod názvom Areál snov sa v tom čase stal jedným z technicky najmodernejších areálov na klasické lyžiarske disciplíny na svete vôbec.
Na majstrovstvách sveta sa zúčastnilo viac ako päť stoviek pretekárov z 25 krajín sveta, státisíce návštevníkov a všetkých nadšencov lyžiarskeho športu. V ére železnej opony znamenal šampionát pootvorenie prísne strážených dverí – Čechoslováci mohli aspoň na chvíľu zabudnúť na okupáciu i normalizáciu. Navyše reprezentanti vtedajšej ČSSR v skokoch na lyžiach, vtedy všeobecne známi ako Remsa boys, patrili do absolútnej svetovej špičky. Československí športovci napokon získali na tomto svetovom podujatí dve medaily. Z veľkého mostíka si striebro odniesol Jiří Raška a v severskej kombinácii si zlato vybojoval združenár Ladislav Rygl.
Na Sovietov pískali aj vojaci
Divákov a návštevníkov zo všetkého najviac zaujímali skoky na lyžiach. „V čase, keď sa začali preteky na veľkom mostíku, bolo v hľadisku oboch mostíkov a na dojazdovej ploche stredného mostíka, ktorú uvoľnili pre divákov, 115-tisíc platiacich ľudí a ďalších 40-tisíc obsadilo okolité priestory, odkiaľ bolo možné vidieť z diaľky doskočisko. Ďalšie tisíce sa tiesnili na ploche bežeckého štadióna, príjazdovej ceste do Mlynickej doliny a na Mlynickej lúke. Všetky očakávania návštev divákov, všetky dopravné plány boli troj- až štvornásobne prekročené. Nečudo, že na spätný odvoz čakali ľudia až do neskorých večerných hodín,“ spomínal v knihe Dejiny lyžovania na Slovensku Ján Terezčák.
Článok pokračuje na druhej strane: