Za žltými taxíkmi v USA stojí Slovák. Z ničoho vybudoval impérium, aj keď sám nevedel šoférovať
Rodák zo Slovenska založil najväčšiu taxikársku firmu na svete v prvej polovici 20. storočia.
Hertzov priateľ si myslel, že bude predávať autá veľmi ľahko, pretože poznal veľa ľudí zo športového aj novinového sveta, no nestalo sa tak. Prvý rok zarobil menej ako tisíc dolárov. Počas druhého roku však už zarobil 12-tisíc a na tretí rok zase o niečo viac. Medzi zákazníkmi si získal skvelé meno, pretože podľa jeho slov nepredával len autá, ale aj službu. To znamenalo, že keď sa zákazníkovi pokazilo auto aj o tretej ráno, John vyrazil na cestu a pomohol mu. Starostlivosť o zákazníkov mu nosila ďalších a autá sa predávali sami.
Ktorú farbu vidieť najlepšie?
Jediné, čo nevedel predať, boli staré ojazdené autá. Dostal však geniálny nápad – začal ich za lacno odkupovať a menil ich na taxíky. Mestu stále dominovali koče ťahané koňmi a nápad používať autá ako taxíky sa do popredia prebíjal len veľmi ťažko. Pri ceste do Európy si všimol fungovanie taxíkov v Paríži – mali jednotnú farby, aby ich ľudia rozoznali a boli oveľa lacnejšie ako v Amerike. Keď sa vrátil do Chicaga, inšpirovaný otvoril vlastnú taxikársku spoločnosť. Cenu taxíkov znížil zo 70 centov za míľu na 20 centov, a tak si ich mohli dovoliť používať aj zákazníci z iných spoločenských vrstiev. Ďalej už len stačilo odlíšiť taxíky od ostatných áut na ceste.
Podľa legendy Hertz požiadal miestnu univerzitu, aby spravili výskum o tom, ktorá farba je na uliciach najviditeľnejšia. Výsledkom mala byť pravé legendárna žltá farba, ktorá sa vďaka Hertzovi presadila v celých Spojených štátoch a neskôr i v zahraničí. Aj keď Hertz nebol prvý, ktorý prišiel s nápadom žltých taxíkov, bol to práve on, ktorý ju spopularizoval po celom svete svojou firmou Yellow Cab Company.
Vojny taxikárov
Zatiaľ čo pri založení firmy v roku 1915 mal v Chicagu štyridsať taxíkov, o desať rokov neskôr ich mal v meste viac ako 2 800. O ďalších desať rokov už jazdili žlté taxíky v tisícke amerických miest. V Chicagu nakoniec krachli všetky taxi služby okrem Checker Taxi, s ktorou viedol pouličnú vojnu častokrát sprevádzanú streľbou a smrťou. „Vojna medzi spoločnosťami Yellow a Checker prepukla dnes naplno, keď sa asi 40 taxíkov naháňalo po Lincolnovom parku. Šoféri na seba strieľali a snažili sa jeden druhého vytlačiť z cesty. Nebrali ohľady na životy a bezpečnosť iných ľudí v parku. Napriek tomu nie sú hlásené žiadne obete, a v taxíkoch nenašli žiadne zbrane,“ písali noviny Washington Herald.
Byť taxikárom v tej dobe však nebola žiadna výhra – pracovali aj 83 hodín týždenne za nízke platy. Hertz sa však inšpiroval Parížom, platil svojim vodičom viac, vďaka čomu mohol najať tých najlepších a najpriateľskejších. Vodiči taktiež absolvovali intenzívny výcvik, nosili uniformy a po každom zákazníkovi čistili auto. Hertz im poskytol lekára, zubára aj právnu pomoc a ako jeden z mála zamestnával aj ženské vodičky.
Slovenský rodák začal rozširovať svoje pôsobenie. Taxíky nie len kupoval, ale začal ich aj vyrábať a okrem toho začal vymýšľať, ako by sa dala zrýchliť doprava v meste. To ho priviedlo k myšlienke semaforov – riadené svetla dva roky testovali a ich fungovanie sa skutočne osvedčilo.
Na Slovensko sa ešte raz vrátil
V roku 1926 predal väčšinový podiel v Yellow Cab Manufacturing Company spoločnosti General Motors. Hertz údajne predajom zarobil až 40 miliónov dolárov a 250-tisíc rozdal svojím dlhoročným zamestnancom. Sám pracoval v málo platených zamestnaniach, a tak chcel svojím zamestnancom dožičiť to najlepšie.
Ako 50-ročný predal väčšinu časť firiem a odišiel na dôchodok. Spolu s manželkou Fannie, ktorá ho v jeho činnosti veľmi podporovala, založil nadáciu. Nadácia Fannie a Johna Hertzovcov doteraz udeľuje štipendiá pre mimoriadne talentovaných študentov v aplikovaných fyzikálnych, biologických a technických vedách.
Podľa informácii Denníka N sa Hertz stihol ešte vrátiť na Slovensko, kde prispel na výstavbu židovského kultúrneho domu vo Vrútkach. Samotný Hertz bol podľa všetkého prítomný aj na jeho otvorení. V súčasnosti však meno Hertz vo Vrútkach a okolí napriek všetkému ľudia nepoznajú.
John Hertz zomrel ako 82-ročný v Kalifornii. V rozhovore s Forbesom prezradil, že sa splnenie svojho amerického sna vďačí svojej odvahe. „Nadovšetko však zdedil, alebo v mladom veku získal, dôkladnosť, ktorá väčšine rodených Američanov chýba,“ dodal Forbes o slovenskom rodákovi, ktorí sa z ulice dostal až na vrchol.
