Hral na piano a nemeckému dôstojníkovi sa roztopilo srdce. Toto je skutočný príbeh Pianistu, ktorý prežil holokaust
Príbeh Pianistu v sebe skrýva silu hudby, odvahy a ľudskosti aj v tých najtemnejších časoch histórie.
Počas varšavského povstanie Hitler nariadil, aby mesto ľahlo popolom. Nemecké vojská začali páliť aj do budovy, v ktorej sa ukrýval Wladyslaw. Keď uvidel vojakov za oknom, rozhodol sa predávkovať liekmi na spanie. Tie mu dal lekár na zmiernenie bolesti, keďže mal chorú pečeň. Hneď potom si chcel dať ešte fľašu ópia. Ľahol si na pohovku, prehltol tabletky a ľahol si. Lieky však na prázdny žalúdok zaúčinkovali ihneď a takmer okamžite zaspal bez toho, aby sa načiahol po fľaši s ópiom.
Keď sa zobudil, celá budova bola v plameňoch a on len zázrakom stihol ujsť. Vonku sa skryl za stenu, aby ho nik nevidel a po zotmení prešiel cez cestu k nemocnici, ktorú ešte nestihli zničiť. Cez cestu prechádzal po rukách a kolenách, miestami predstieral, že je mŕtvola, ktorých bolo na ceste veľa. Keď sa nakoniec dostal do prázdnej nemocnice, zvalil sa na zem a spal. Aby sa vyhol hliadkam, skryl sa v odľahlom kúte.
V ruinách nemocnice nemohol celé dni nájsť žiadne jedlo ani vodu, až sa mu po piatich dňoch podarilo nájsť kôrky chleba a vedro plné smradľavej vody. Szpilman sa schuti napil, no po prehltnutí značného množstva hmyzu prestal. Koncom leta sa presťahoval do budovy, v ktorej takmer uhorel. Tam sa mu podarilo nájsť ďalšie kusy starého chleba a dažďovú vodu. Porazené varšavské povstanie si vyžiadalo viac ako 150-tisíc obetí a Szpilman si bol istý, že musí byť posledným živým Židom vo Varšave.
Nečakaný hosť a hra v tichu
S príchodom novembra prišla aj zima a väčší hlad. Wladyslaw netúžil po ničom inom, ako po hrnčeku horúcej kaše, ktorá by ho konečne zahriala a poriadne nasýtila. S veľkým rizikom zišiel z podkrovia budovy, aby pohľadal v inej budove plnej bytov fungujúcu pec. Keď sa mu ju podarilo nájsť, bol najšťastnejším na svete. „Bol som tak pohltený svojím hľadaním, až kým hlas priamo za mnou nepovedal: 'Čo tu preboha robíš?' O kuchynskú komodu sa opieral vysoký elegantný nemecký dôstojník s rukami prekríženými na hrudi. 'Čo tu robíš?' zopakoval. 'Nevieš, že štáb varšavskej jednotky komanda sa práve teraz sťahuje do tejto budovy?'“ pýtal sa ho nemecký dôstojník Wilm Hosenfeld
„Robte si so mnou, čo chcete. Ja sa odtiaľto nepohnem,“ odvetil Wladyslaw vojakovi. Ten ho na prekvapenie uistil, že ho nemá v pláne vyhnať. Namiesto toho sa ho spýtal, čím sa živí. „Som pianista,“ odvetil Szpilman. Dôstojník požiada, aby ho Szpilman nasledoval do vedľajšej miestnosti, kde je klavíri a žiada ho, aby niečo zahral. Wladyslaw tri roky nehral, bol slabý a prsty mal pokryté hrubou vrstvou špiny, napriek tomu začala hrať skladbu, ktorú hral pred piatimi rokmi v rozhlase, keď Nemci začali bombardovať Poľsko.
„Hral som Chopinovo Nokturno c mol. Sklený cinkavý zvuk nenaladených strún sa ozýval prázdnym bytom a schodiskom, vznášal sa ruinami mesta a vracal sa ako tlmená melancholická ozvena. Keď som skončil, ticho sa mi zdalo ešte pochmúrnejšie a desivejšie ako predtým. Niekde na ulici zamňaukala mačka. Dole pred budovou som počul výstrel – drsný, hlasný nemecký hluk,“ spomínal.
Som Nemec a hanbím sa za to
Článok pokračuje na ďalšej strane:
