Dobré noviny
Rodičia si ho kvôli jeho postihnutiu nechceli zobrať domov. O jeho osude nakoniec rozhodli starší súrodenci
Simona Gálová
Simona Gálová

Rodičia si ho kvôli jeho postihnutiu nechceli zobrať domov. O jeho osude nakoniec rozhodli starší súrodenci

Robert Hoge.
Robert Hoge. — Foto: Archív RH

Austrálčan Robert Hoge musel kvôli svojmu vzhľadu čeliť tým najtvrdším urážkam. Napriek všetkému je dnes sebavedomým mužom, ktorý pomáha ľuďom po celom svete prijať svoje nedokonalosti.

Keď sa v roku 1972 narodil Robert Hoge, prvá vec, na ktorú sa opýtala jeho mama Mary lekárov, bola: „Je moje dieťa v poriadku?“. Lekári nevedeli, čo povedať. Bolo zjavné, že malý Rob v poriadku rozhodne nie je. Narodil sa s obrovským nádorom medzi očami, nohy mal veľmi krátke a na chodidlách mu chýbali prsty, ak nejaké mal, boli skrútené.

Robert po narodení. Foto: Archív Robert Hoge

Osudná porada rodiny

„Priala som si, aby ho zobrali preč alebo aby zomrel. Chcela som s tým všetkým skončiť. Povedala som nemocničnému personálu, že svoje dieťa nechcem. Za žiadnych okolností som ho nedokázala prijať. K tomu dieťaťu som nič necítila. Úplne som sa vypla. Rozhodla som sa, že ho domov nevezmem,“ napísala vo svojom denníku Mary Hogeová po narodení piateho najmladšieho dieťaťa.

Robert s mamou Mary.
Robert s mamou Mary. Foto: Archív RH

No pocit, že necháva svoje dieťa napospas osudu, ju neustále prenasledoval aj mesiac po tom, čo bol Robert sám v starostlivosti nemocničného personálu. Rozprávala sa s každým človekom, o ktorom si myslela, že by jej mohol pomôcť. Rozprávala sa so svojou sestrou, s lekárkou, kňazom aj miestnym politikom. Nakoniec o Robertovom osude rozhodla rodinná diskusia. V sobotu ráno si Mary s manželom sadli spolu s ich štyrmi deťmi k stolu a hlasovali o tom, či majú Roberta priniesť domov. „Moji bratia a sestry, jeden po druhom, hlasovali, že sa mám vrátiť domov,“ prezradil Rob vo svojej autobiografii pod názvom Ugly (Škaredý).

Robert s rodičmi.
Robert s rodičmi. Foto: Archív RH

Pinocchio, transformátor, škaredé prasa

Keď bol Robert školák, začal chápať pocity svojej matky. „Z času na čom som ju požiadal, aby mi čítala zo svojho denníka spomienky na to, keď ma nechceli priviesť domov. Moji rodičia sa o tom so mnou úprimne a otvorene rozprávali. Nakoniec to bolo pre mňa životne dôležité, pretože mi to pomohlo pochopiť moje miesto vo svete,“ spomínal. „Nebol som na mamu nikdy nahnevaný. Veď po štyroch zdravých deťoch čakala, že sa jej narodí ďalšie zdravé dieťa. Rozumiem, že to, že sa tak nestalo, bol pre ňu veľký sok. Pre mňa to bolo celé ako vo filme, ktorý má uprostred smutné časti, ale šťastný koniec,“ vysvetlil pre Daily Mail.

Článok pokračuje na druhej strane:

Časť 1 / 2

Už ste čítali?