Ľudia si nedopestujú ani mrkvu. Načo, keď si ju kúpia v obchode, hovorí chovateľka kôz, pani Anna zo Záhoria
Pani Anna má 88 rokov a je rodáčkou zo Záhoria neďaleko Bratislavy. Detstvo strávila s otcom a starými rodičmi, ktorí mali pomerne veľké gazdovstvo. Už ako sedemročná pomáhala na poli s obilím.

Nádoby na bioodpad sú katastrofa
Pani Anna má rozvrh presne nastavený podľa svojich pracovných činností. Keď je doma, ráno vypustí sliepky, nakrmí a podojí kozy, pripraví si raňajky. Pozor, zásadne z domácich surovín. Počas leta kosí, pripravuje krmovisko pre kozy, vynáša maštaľný hnoj a stará sa o hospodárstvo.
„Rada smažím cibuľku, domáce rajčiny a papriky s vajíčkami. Minule som si dala párky z obchodu, musím sa priznať, bolo mi to odporné. A moja najobľúbenejšia vec je biela káva – melta premiešaná so zrnkovou. Môžete to piť niekoľkokrát denne, čo aj sama robím. Mám ale problémy s tlakom, čomu by pomohlo pitie čistej vody. Tá mi ale nikdy nechutila.

Obzvlášť mi záleží na spotrebe odpadu. Nevytváram totiž takmer žiadny. Pár igelitov, čo si kúpim, dám do koša. Keď sa dívam okolo seba na dedine a v meste a vidím nádoby na bioodpad, nestačím sa čudovať – podľa môjho úsudku je to jedna katastrofa. Bioodpad by sa na dedinách mohol nádherne zužitkovať. Ľudia už ale nepestujú, nevidieť ani malé záhradky. To isté sa týka výkupu plastov – je to všetko nanič. V prvom rade treba tlačiť na samotnú výrobu a obmedziť ju. Pamätám si, ako sa chodilo nakupovať mlieko do kanvíc, to bolo pre prírodu prospešné a odpad sa nemal ako hromadiť.

Pracujem na záhrade a svojom malom hospodárstve tak, ako si to pamätám zo starých čias. Všetko sa robí ručne – okopávam celé leto, kosím, nosím hnoj, nepoužívam žiadnu chémiu. Dnes to nazývame biologické hospodárstvo, no pre nás to bolo niekedy tradičný spôsob. Teraz to volám ‚starodávny spôsob‘.“
Divá zver kradla vždy, len nebola taká vyhladovaná
Ako všetci poľnohospodári má aj pani Anna problém s divou zverou. Diviaky a jelene jej zničili už niekoľko úrod, srnec jej zožral aj petržlenovú vňať. Aj keď má pozemok ohraničený pletivom, vyhladovaná zver je motivovaná preskočiť aj niekoľko metrov alebo pletivo roztrhať, len aby sa dostala ku kúsku potravy.

„Je to neskutočné, zožrali mi aj zeler a vňať nad zemou. Problém vidím ale skôr v tom, že sa v tomto chotári nič nepestuje. Niekedy boli celé tieto polia obsadené, jedna roľa vedľa druhej. Zver ľuďom chodila kradnúť, prirodzene, ale čo-to od každého. Tak neutrpel každý vo veľkom množstve. Teraz je zver vyhladovaná, nemá čo jesť, a keď niečo konečne nájde, použije všetky svoje schopnosti, aby sa k tomu dostala. Nemajú, kde ísť.“
Článok pokračuje na ďalšej strane: