Na hrade začínala ako upratovačka, teraz je riaditeľkou: Niekde som musela začať a tak som umývala dlážky
Lucia Lukušová
Lucia Lukušová

Na hrade začínala ako upratovačka, teraz je riaditeľkou: Niekde som musela začať a tak som umývala dlážky

Pozor na myšlienky, hovorí so žartom Kežmarčanka Erika Cintulová. S nimi má totiž vlastnú skúsenosť, keď ešte drela školské lavice. Raz napísala slohovú prácu o svojom vytúženom povolaní. Snívala o práci na Kežmarskom hrade. A stalo sa.

Erika Cintulová na "svojom" panstve — Foto: Lucia Lukušová

Kežmarský hrad je počas jej života prvým a zatiaľ jediným zamestnávateľom. „Nastúpila som sem v tom istom roku, ako som začala externe študovať dejiny kultúry na Univerzite Komenského v Bratislave. Mali vtedy voľnú len jednu pozíciu – upratovačky. Nebola som z toho nadšená, ale môj nebohý otec ma povzbudil: „Nejako začať musíš,“ spomína dnes s úsmevom. A tak začala, od podlahy.

Viem, o čom je práca mojich kolegov

Rok teda zametala, umývala dlážky, utierala prach z exponátov i prala závesy. „Najmenej rada spomínam na zimné obdobie, keď som musela upratovať i keď teplomer ukazoval dvadsať stupňov pod nulou,“ vraví. Postupne si prešla hádam všetkými pozíciami, ktoré boli k dispozícii. Robila turistickú sprievodkyňu, dokumentátorku aj zástupkyňu riaditeľa. „Dovtedy som ani len nepomyslela na to, že by som mohla byť riaditeľkou. Čím viac som sa ale zahryzla do problematiky a naberala skúsenosti, tým som mala k tomu postu bližšie. Keď teda vtedajšia pani riaditeľka odchádzala do dôchodku, prihlásila som sa do výberového konania. I napriek tomu, že som bola úspešná, vymenovaný bol iný kandidát, ktorému som robila zástupkyňu,“ pokračuje v rozprávaní.

Erika Cintulová
Erika Cintulová Foto: Lucia Lukušová

Do funkcie riaditeľky Kežmarského hradu ju teda uviedli až v roku 2002. „Tým, že som si prešla viacerými pozíciami, dnes viem objektívne zhodnotiť prácu svojich kolegov.“ Aká je teda riaditeľka? „Veľmi mi záleží na tom, aby sme sa všetci do práce tešili. Snažím sa vychádzať s ľuďmi tak, aby som im neubližovala. Viem, že niektoré moje rozhodnutia sa im nemusia vždy páčiť, ale zároveň stále myslím na to, že organizácia nie je riaditeľ, ale ľudia, ktorí v nej pracujú.“

Keď sa pes bojí duchov

Kežmarský hrad je jediným úplne zachovaným hradom na Spiši a riaditeľka v ňom pozná každý kút. Pokojne by sa po ňom mohla pohybovať aj po tme. No ale na to treba mať poriadny kus odvahy. Najmä pokiaľ ide o kaplnku a hradnú vežu.

článok pokračuje na ďalšej strane:

Časť 1 / 2

Už ste čítali?

Všeobecná lekárka Etela Janeková nezavrela ambulanciu ani na…

MUDr. Etela Janeková, PhD. od začiatku pandémie nezavrela svoju ambulanciu ani…

Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu…

Kipchanga Chemwotei Sakong pre známych jednoducho Kip. O Slovensku dlho nič nevedel.…

Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť…

K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral…

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…

Horský vodca Ján Kořínek: Ak sa stretnete zoči-voči medveďovi,…

Pre milovníkov prírody a turistov má jasný odkaz.

František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no…

Vnúčatám kúpil ako hračku smetiarske auto, aby im mohol ukázať,…