Posledný veľký krajčír v USA pochádza zo Slovenska. Po tom, ako prežil holokaust, šil obleky pre prezidentov

Na Mengeleho nezabudol ani po desiatkach rokov. Vraví sa, že človek si najskôr všimne čiesi topánky. „Tie jeho ešte vždy v duchu vidím. Kožené čižmy, tmavé ako noc, lesklé ako zrkadlá. Nikdy predtým som také nevidel. V československom mestečku Pavlovo, kde som vyrastal, všetci vlastnili statok, a preto nosievali čižmy. Nie však ligotavé, nie takéto. Tvár mal elegantnú a pokojnú, v jednom oku zvieral blyšťavý monokel,“ spomínal Martin, ktorý bol v tábore svedkom tých najväčších krutostí.

Keď jedného dňa pracoval v práčovni, jednému z esesákov omylom natrhol golier na košeli. „Najprv ma zbil obuškom a potom tú košeľu hodil na mňa,“ spomínal Martin, ktorý košeľu začal nosiť. Predtým si však zašil natrhnutý golier, a to bola jeho prvá skúsenosť so šitím. „V Osvienčime som sa naučil, aký vplyv môže mať oblečenia na človeka,“ vysvetlil.

Košeľa mu pomohla prežiť

V košeli sa totiž dostal na miesta, kde sa iní väzni nedostali. „Košeľu som si obliekol pod pásikavú väzenskú uniformu. Všimol som si, že dokonca dozorcovia ma považujú takpovediac za niekoho,“ uviedol pre Washington Post. V košeli sa dostal na miesta, kde ukradol jedlo nie len pre seba, ale aj pre ostatných väzňov. „Som presvedčený, že košeľa mi pomohla prežiť,“ dodal.

V krutej zime v januári 1945, keď sa k Osvienčimu blížili ruskí vojaci, sa Nemci rozhodli z miesta utiecť, a to spoločne s tisíckami väzňov, ktorí mali zvládnuť dnes už neslávne známy pochod smrti. Medzi väzňami sa ocitol aj Martin. V otvorených vagónoch na uhlie ich nacisti doviedli až do najväčšieho tábora v Nemecku, Buchenwald. Tam sliedil po hromadách mŕtvol, či tam náhodou nenájde aj svojho otca. Ten už bol však dávno mŕtvy. Ako sa neskôr dozvedel, nacisti ho zabili len týždeň pred oslobodením. Keď nad táborom zaviala biela vlajka kapitulácie, Martin vedel, že je všetkému zlému koniec.

Cesta za americkým snom

Po vojne žil nejaký čas v Prahe, neskôr v Budapešti, kde s partiou chlapcov rozbehli čierny obchod s cigaretami, po ktorých bol veľký dopyt. Keď nabral odvahu, vrátil sa späť do rodnej dediny, kde však nenašiel nikoho zo svojej rodiny. Všetci umreli v tábore. K domovu ho tak už nič viac neviazalo, preto sa rozhodol odísť ďaleko, kde začne žiť život odznova.

Nový život začal za veľkou mlákou v krajčírstve v Brooklyne, kde začínal ako pomocník. No do Ameriky sa nedostal náhodou. Prišiel mu odtiaľ list. Odosielateľom bol Irving Berger, strýko z matkinej strany, ktorý Martina pozval do USA, kde žila matkina najstaršia sestra Elka. Keď sa plavil na vojenskej lodi, myslel iba na svojho otca: „Nesklamem ťa, otec – sľúbil som mu v duchu. Urobím, čo si si želal. Budem viesť život plný nádeje a tvrdej práce, v ktorom bude toľko šťastia, že zaplní roky, o ktoré pripravili každého z vás. Sleduj ma, otec. Budeš na mňa hrdý.“

Článok pokračuje na druhej strane: