Chlapec z Liptova sa stal hviezdou NHL. Stan Mikita prestal vďaka dcére faulovať a naplno rozvinul svoj talent
Za veľkou mlákou našiel Stan Mikita novú rodinu, priateľov aj životnú vášeň, ktorej obetoval celý svoj život.
Chlapec narodený ako Stanislav Gvóth v liptovskej dedine Sokolče, ktorá neskôr zmizla pod hladinou Liptovskej Mary, ani len netušil, že raz bude velikánom v zámorskej NHL. Jeho americký sen, o ktorom nikdy nesníval, sa začal písať, v jeho rodnej chalúpke, keď mal len osem rokov.
Nový domov, elektrina aj chladnička
Vtedy bol u nich doma na návšteve mamin brat, Joe Mikita s manželkou Annou, ktorí si chceli Stanislava adoptovať a zobrať do kanadského Ontaria, kde už nejaký čas sami bývali. Tam ho podľa nich čakala svetlejšia budúcnosť, akú v roku 1948 poskytovalo povojnové Československo, v ktorom začali vládnuť boľševici. Osud mladého Stanka bol týmto spečatený.
„Keby som v detstve neopustil Československo, možno by som sa so svojou povahou stal vojakom, vstúpil do komunistickej strany alebo by som bol pravdepodobne poslaný na Sibír,“ uviedol vo svojej autobiografii Naveky čiernym jastrabom.
Výprava do nového bydliska bola dlhá a úmorná. Chýbali mi rodičia aj súrodenci. Dlhé mesiace sníval len o tom, ako sa vráti domov, dokonca si hovoril, že sa stane pilotom, aby sa sám dopravil domov. No, ako sa hovorí – na dobré sa rýchlo zvyká a zvykol si aj malý Stanislav, z ktorého sa v Kanade stal Stan Mikita. V novej rodine mal veci, o ktorých ani nesníval. Elektrické svetla namiesto petrolejových lámp, oddelené izby a dokonca aj chladničku.
Talent s veľkými korčuľami
Jediným veľkým problémom sa stala angličtinu. Kvôli svojmu východoeurópskemu pôvodu a veľmi mizernej angličtine sa stal terčom šikany. Spolužiaci ho volali bezdomovec. Napriek všetkému si našiel priateľov, ktorí ho priviedli k hokeju. „Vtedy som prvýkrát videl, ako chlapci hrajú na ulici hokej. Netušil som, o čo ide, ale úplne ma to uchvátilo,“ spomínal vo svojej knihe.
Stan spočiatku nosil korčule, ktoré boli o tri čísla väčšie, ako by mali byť, no nebolo to nič, čo by nevyriešilo vypchanie priestoru starými ponožkami. Hokej ho chytil natoľko, že ako deväťročný hral v lige s oveľa staršími chlapcami. Jeho talent nemohol nikto poprieť.
Keď mal 18 rokov, u Mikitovcvov zazvonil telefón. Hlas v telefóne patril trénerovi juniorského tímu, v ktorom hrával. Pokyn znel jasne: „Zbaľ sa a odíď polnočným vlakom do Chicaga. Ďalší večer budeš hrať za Chicago Blackhawks.“ Takto sa chlapec z Liptova dostal až do samého centra NHL. Dovtedy videl naživo iba jediný zápas najvyššej ligy, to mu však nebránilo v tom, aby sa stal jedným z najlepších hráčov.
Článok pokračuje na druhej strane:
