Tešíte sa z prítomnosti vnúčat viac ako z prítomnosti vlastných detí? Nový výskum ukazuje, prečo to tak je

Hovorí sa, že vnúčatá sú najväčšou radosťou života. Potvrdzuje to aj najnovšia štúdia, ktorá skúmala mozgové funkcie babičiek. Výsledky ukazujú, že staré mamy môžu byť viac emocionálne spojené so svojimi vnúčatami ako s vlastnými synmi a dcérami.

Babičkovská hypotéza

Od 60. rokov 20. storočia vedci predpokladajú, že jedným z dôvodov, prečo ženy majú tendenciu žiť aj desaťročia po dosiahnutí menopauzy, je to, že zvyšujú šance na prežitie svojich vnúčat, a to prostredníctvom fyzickej podpory, ktorú im často poskytujú. Táto „babičkovská hypotéza“ hovorí, že pomoc starých mám umožňuje matkám mať viac detí a tvrdí i to, že vďaka babičkám žijú ľudia dlhšie ako ľudoopy.

Teória podľa časopisu Nature vychádza z toho, že dávne prvé ženy, ktoré žili dosť dlho na to, aby sa stali babičkami, umožnili dcéram mať viac detí a preniesli svoje gény dlhovekosti na viac potomkov, ktorým sa potom úmerne tomu predĺžila dospelá fáza života. Nie len, že babičky zlepšujú už tisícročia život vnúčat, väzba je i opačná.

Deti dokážu nechtiac manipulovať lepšie ako dospelí

Aby vedci lepšie porozumeli biologickým základom tohto spojenia, profesor James Rilling, antropológ z Emory University v Atlante, a kolegovia skúmali 50 žien s aspoň jedným biologickým vnúčatkom vo veku od troch do 12 rokov. Pomocou magnetickej rezonancie skenovali ich mozgy, keď si babičky prezerali fotografie ich vnúčaťa, rodičov dieťaťa a obrázky nepríbuzného dieťaťa a dospelého.

„Pri fotografiách vnúčat sme zaznamenali aktiváciu v oblastiach mozgu, ktorá je spojená s emocionálnou empatiou. To naznačuje, že staré mamy chcú cítiť to, čo cítia ich vnúčatá, keď s nimi komunikujú. Ak sa ich vnúča usmieva, cítia jeho radosť. A ak ich vnúča plače, cítia bolesť a úzkosť dieťaťa,“ vysvetlil Rilling pre Guardian.

Keď sa staré mamy pozerali na obrázky svojho dospelého dieťaťa, mali tendenciu aktivovať odlišné oblasti mozgu, a to tie, ktoré sú spojené s kognitívnou empatiou. „To by mohlo naznačovať, že sa snažili kognitívne porozumieť svojmu dospelému dieťaťu, namiesto toho, aby zažívali toto priamejšie emocionálne spojenie. Emocionálna empatia je, keď ste schopní cítiť, čo cíti niekto iný, ale kognitívna empatia je, keď na kognitívnej úrovni rozumiete tomu, čo cíti niekto iný a prečo sa tak cíti,“ vysvetlil Rilling, ktorý sa snaží vysvetliť skúsenosť mnohých dospelých, ktorí zažili, že sa ich rodičia viac tešili z prítomnosti vnúčat ako z prítomnosti vlastných detí.

„Malé deti majú pravdepodobne vyvinuté črty, aby boli schopné manipulovať nielen s mozgom matky, ale aj s mozgom starej matky. Dospelé dieťa nemá rovnaký roztomilý faktor, takže nemusí mať rovnakú emocionálnu reakciu,“ dodal na záver.