Dobré noviny
Keď sa mi to stalo, rodičia neplakali, neľutovali ma, vraví pre Dobré noviny úspešná paralympionička Alena Kánová
Barbora Libayová
Barbora Libayová

Keď sa mi to stalo, rodičia neplakali, neľutovali ma, vraví pre Dobré noviny úspešná paralympionička Alena Kánová

Alena Kánová patrí medzi naše najúspešnejšie športovkyne.
Alena Kánová patrí medzi naše najúspešnejšie športovkyne. — Foto: SPV/Benicky a www.brusko.sk

Na vozík sa dostala ako veľmi mladá po vážnej dopravnej nehode. Teraz Slovensko pravidelne reprezentuje v stolnom tenise.

Alena Kánová

Alena Kánová patrí so ziskom piatich medailí k našim najúspešnejším športovcom. Zúčastnila sa šiestich paralympiád, na piatich z nich sa jej podarilo získať cenný kov v stolnom tenise. Pochádza z Liptovského Mikuláša a má dve dcérky.

Nehodu ste mali v mladom veku, ako 14-ročná. Aká bola vaša prvotná reakcia?

To je ťažké povedať. Mala som 14-rokov a rozhodne som nevedela, že prerušenie miechy znamená vozík a ani na ako dlho. Taktiež to bolo v roku 1994, kedy aj zdravotníctvo bolo na úplne inej úrovni ako je dnes, nedali sa hneď povedať jasné závery. Všetko chcelo svoj čas. Ale keďže som mala aj iné, omnoho horšie zdravotné komplikácie, nakoniec som bola rada, že som vôbec prežila. A po polroku ležania v posteli som sa na vozík aj tešila. Bola som rada, že sedím, a myslím, že hlavne vďaka podpore rodiny som to zvládla tak, ako som to zvládla

Takže rodina pri vás stála po celý čas.

Samozrejme, rodičia to nevzdávali ani v najhorších časoch, celý čas bojovali so mnou. Neplakali, neľutovali, a to bol základ.

Mnoho ľudí sa po takomto vážnom zranení vzdá, prípadne zostanú zatrpknutí. Ako sa vám podarilo nespadnúť do toho?

Možno aj tým, že po úraze som bola niekoľko mesiacov v nemocnici a potom na liečení v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Po liečení som pokračovala v štúdiu, začala som aktívne športovať, neskôr vysoká škola, práca, deti a rodina. Ešte sa asi nenašiel čas, aby som nad tým premýšľala.

Hovoríte že ste sa venovali športu. Ako ste sa k profesionálnemu športu vôbec dostali?

Počas prvého liečenia v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej som stretla našich reprezentantov stolného tenisu. Požičali mi raketku, skúsila som to a išlo mi to. V Ružomberku, kde som vtedy žila, som našla dobrú podporu a partiu v klube stolných tenistov, kde som trénovala, a pod taktovkou trénera Romana Cibulku dosahovala od začiatku dobré výsledky. Skúsila som, samozrejme, aj iné športy, ale v stolnom tenise som bola najlepšia. Ale doplnkovo sa venujem aj handbiku, lyžovaniu, plávaniu,...

Článok pokračuje na druhej strane.

Časť 1 / 2

Už ste čítali?