Dvojičky prežili Mengeleho pokusy. Stretli sa po rokoch, keď Reného v Československu vypátral súkromný detektív
Súrodenci, ktorí prežili holokaust, sa po oslobodení nedokázali nájsť. V tom čase mali len osem rokov. Stretli sa až ako tínedžeri po jednej úspešnej pátracej akcii.
Nikdy sa neprizerajte násiliu a nenávisti, hovorili v roku 2017 79-ročné dvojičky René Slotkin a jeho sestra Irene Hizme, ktorí prežili Mengeleho pokusy v Osvienčime. Dvojčatá sa narodili ako Renáta a René Guttmanovci, no kvôli neuveriteľným životným udalostiam ich dnes poznáme ako Irene a Reného Slotkinovcov. Dvojčatá, ktoré prežili holokaust sa prvýkrát po vojne stretli až v roku 1950, kedy Reného našiel v detskom domove v Československu súkromný detektív.
Obeťami neľudských pokusov
Renáta a René Guttman, židovské dvojičky, sa narodili v prvý zimný deň v roku 1937. Prvá sa narodila Renáta a o tridsať minúť René. Rodina sa krátko po narodení dvojčiat presťahovala do Prahy, kde žili až do marca 1939, keď Nemci obsadili Čechy a Moravu. Ich mama sa snažila prísť na spôsob, ako rodinu dostať do bezpečia. „Pochádzala z Ruska, a tak sa vyskytla šanca, že by sme mohli vycestovať do Spojených štátov. Otca by však nepustili a mama ho nechcela opustiť,“ vysvetlili dvojičky v dokumentárnom seriáli s názvom René a ja.
Ich otca v roku 1941 transportovali do Osvienčimu, kde zahynul. Dvojčatá mali len šesť rokov, keď ich spoločne s mamou poslali rovnako do Osvienčimu. Po príchode si ich ihneď všimol Josef Mengele, anjel smrti, ktorý robil experimenty na troch tisícoch dvojčiat v snahe vytvoriť čo najrýchlejšie dokonalú árijskú rasu.
Zatiaľ čo obaja ich rodičia umierali v plynových komorách, Irene dostávala pravidelne injekcie naplnené neznámou látkou, z ktorých jej boli veľmi zle. René bol v Mengeleho výskume kontrolným subjektom. „Bolo to oveľa horšie, ako si dokážete predstaviť,“ povedal pre Newsday René.
Raz sa ešte stretneme
Aj keď mali dvojičky len šesť rokov, Irene si dobre pamätá, že sa dokázala šikovne vyhýbať pravidelným čistkám pacientov tak, že sa skrývala pod sukňu zdravotnej sestry. „Tie nepredstaviteľné veci, ktoré sme videli a zažili, sa mi navždy vryli do duše,“ spomínala Irene. Dvojčatá žili v rozdielnych barakoch, a tak sa za dva roky videli iba jedenkrát. „Raz sme sa uvideli cez ostnatý drôt. Bol to len jeden pohľad, no vedeli sme, že patríme k sebe a vedeli sme, že raz spolu opäť budeme,“ povedala pre Múzeum holokaustu Irene, ktorá vedela, že musí prežiť len preto, aby sa mohla stretnúť so svojím bratom.
Článok pokračuje na druhej strane:
