Sú kvalifikovanejšie, no zarobia menej. Problémom žien je aj nízke sebavedomie, hovorí pre Dobré noviny odborníčka
Slovenky majú v priemere vyššiu kvalifikáciu ako muži, no aj niekoľko rokov po návrate z materskej dovolenky zarobia v práci menej, než ich mužskí kolegovia.
Vnímate, že by sa legislatíva posúvala dopredu, čo sa týka mzdovej nerovnosti pri ženách?
Páči sa mi napríklad zákon, ktorý nariaďuje zverejňovanie mzdy v inzerátoch. To je veľmi nápomocné, hoci ide aj o platový rozsah. Ženy si často pýtajú málo, muži majú tendenciu ísť po hornej hranici. Ale ženám veľmi pomôže, ak vedia, aká je tá hranica, a potom sa ľahšie vedia trafiť do tej správnej mzdy. Teraz vyšlo viacero noviel zákona, ktoré priznávajú ženám príspevky. To sú také malé záplaty. Ja skôr vnímam, že nám tu chýba systematický zákon, ale ani ten všetko nevyrieši.
Prečo?
Podľa mňa je istá premena potrebná v rámci spoločnosti, čo sa týka akceptovania, že je úplne normálne, ak je žena doma s deťmi tri roky a takisto je normálne, ak je doma jeden rok. Tak, ako je každý človek iný, aj každá matka je iná a má iné potreby a ambície. Naša spoločnosť sa potrebuje zbaviť škodlivých predsudkov, ktoré veľakrát brzdia ženy, ale v podstate aj mužov v napredovaní.
Stáva sa, že sa zamestnávatelia pýtajú už pri pohovore, či plánuje žena otehotnieť. Ako to vnímate?
Keď sa na to pozerá zamestnávateľ z vlastného pohľadu, tak áno, preňho to možno predstavuje riziko. Na druhej strane to nie je riziko stopercentné a niekto, kto aj plánuje dieťa, ho nemusí mať za rok ani za tri. A niekto, kto o tom ani nevie, ho môže mať hneď za tri mesiace. Takže to je jedna z vecí, ktorá jednoznačne musí zmiznúť z pohovorov.
Máte vlastnú skúsenosť s touto otázkou?
Zákon zakazuje pýtať sa na to, no boli by ste prekvapená, koľko skúseností máme s tým, že sa to stále deje. Poznám príbeh personalistky, ktorá sa sama hlásila na jednu pozíciu a jej ako personalistky sa to pohovorujúci spýtal. Ona sa veľmi rýchlo vynašla a odpovedala: „Teraz ma určite skúšate, pretože podľa zákona sa to spýtať nesmiete.“ Evidentne to nebola skúška, bola to reálna otázka, stále sa to deje. A práve preto sme sa rozhodli pomôcť mamám sa na pohovor pripraviť. Aj tú materskú treba začať prezentovať iným spôsobom, než ako „dieru v životopise“ a „mala som pauzu pri deťoch“. Skôr formou: „Nabrala som organizačné zručnosti, musela som motivovať deti, aby robili to, čo chcem. Mala som priestor pracovať na sebe.“
Prečo podľa vás zamestnávatelia vnímajú materstvo až tak negatívne?
Nie je úplne dokázateľné, že to, že je mama tehotná, automaticky znamená, že sa vráti až o tri roky. Mnohé mamičky majú motiváciu vrátiť sa skôr, a keď dostanú príležitosť čiastočného úväzku, je to veľmi motivačné. Dokáže sa realizovať aj mentálne a potom byť aj s dieťatkom. Ale zamestnávatelia sa boja podľa mňa fluktuácie, že investujú energiu do niekoho a o chvíľu budú musieť zaúčať niekoho iného. Taktiež sa boja toho, že keď má žena malé deti, často chýba. Ale to nie je pravidlo. Sú rodičia, ktorí si to vedia zabezpečiť, aj keď je choré dieťa. Takže sú to také zbytočné predsudky, ktoré sa už automaticky priradili tej mame. Ale my pritom nevieme, ako si to ona dokáže zariadiť a aké choré bude to dieťa, to nevie nikto. Podľa mňa by si všetky mamy zaslúžili trošku viac úcty a rešpektu aj vzhľadom na to, že chcú popri výchove detí ďalej pracovať a prispievať do spoločnosti.
