Aj keď je úplne nevidiaca, učí na strednej škole: Študenti sa čudujú, ako je možné, že nájdem všetky ťaháky

Východniarka má aj priestorovú orientáciu dokonale zvládnutú. Svoje fungovanie prirovnáva k tomu, ako keď zdravý človek ide v noci na toaletu a nerozsvieti svetlo. Mnohé prostredia si pamätá ešte z čias, keď mala aspoň zvyšky zraku a tie nové si vie dokonale predstaviť na základe ruchov a opisov blízkych i kamarátov. Samozrejme, s farbami jej pomáha čítačka. „Naši ma nikdy nebrali ako chorú. Ľútosť u nás doma nemala miesto. Keď som už mala dosť rokov, aby som mohla pomáhať s domácimi prácami, mama mi dala do ruky žehličku a musela som si nájsť spôsob. Keď treba oberať jablká, prvá som na strome. Kŕmim tiež naše kozy i sliepky. Dokonca keď sestra musela prerušiť materskú a ísť do práce, ja som sa sama starala o deväťmesačnú neter. Zvládla som to.“

Pravidelne sedí v národnom divadle

Húževnatosti má Michaela na rozdávanie. Jej hnacím motorom je, keď počuje – nezvládneš, nedá sa. A just to ide, povie si. Preto pravidelne sedí v hľadisku v Slovenskom národnom divadle. Ako stálu diváčku ju už mnoho hercov pozná. „Moje miesto je vždy blízko javiska. Z druhého radu sa mi na hercov pozerá najlepšie, lebo počujem, aj keď si čupnú. Divadlo milujem. Na niektoré predstavenia chodím opakovane. Napríklad Skrotenie zlej ženy som videla asi jedenásťkrát,“ vraví Michaela Haneková, ktorá by už pokojne mohla robiť i šepkárku.

Radšej by ale stála na javisku. Veľmi túžila stať sa herečkou. Ale keďže sa to nepodarilo, tak si aspoň divadlo vychutnáva z pohľadu diváka a okrem toho na svoj blog píše recenzie. „Svoj hendikep si neuvedomujem. Dokonca nemám ani žiadnych nevidiacich kamarátov. Žijem plnohodnotný život. Je len jediná sféra, v ktorej pociťujem, že nie som zdravá. Nemám partnera. Chcem totiž, aby bol vidiaci. Veľa mužov sa ale obáva ísť do takého vzťahu. Ja sa však nevzdávam. Raz si ma ten môj určite nájde,“ srší optimizmom.