Keď mal štyri roky, adoptovali ho z utečeneckého tábora. Vyrovnať sa so životom mu pomáhajú veveričky

35-ročný Niki Colemont mal len štyri roky, keď bol spolu so sestrou Soni adoptovaný z utečeneckého tábora z africkej Rwandy. Po zahájení nového života v Belgicku našiel Niki útechu v neobvyklom koníčku.

Detstvo v utečeneckom tábore

Nikiho a jeho staršiu sestru Soni život naozaj nešetril. Tri mesiace po jeho narodení zomrela ich biologická mama, neskôr, počas občianskej vojny v Rwande, tragicky zahynul aj ich otec. Nikiho teta mala pocit, že nemá inú možnosť ako dať deti na adopciu. Práve začínala genocída a tak deti čakali na nový život v utečeneckom tábore, kde však dlho nezostali. Súrodencov si adoptovali belgickí rodičia. Priviedli ich do Európy, aby začali nový, pokojnejší život.

Niki, ktorý má teraz 35 rokov, pre The Mirror povedal: „Nemám veľa spomienok na svoje detstvo v Rwande. Moja sestra si pamätala oveľa viac ako ja, pretože mala deväť rokov, keď sme odišli. Ale veľa sme o tom nehovorili, pretože to bolo pre ňu dosť ťažké obdobie.“

Nepoznané bohatstvo

Po sťahovaní do Belgicka sa necítil úplne príjemne. Zrazu ich to vtiahlo do nového, neznámeho sveta, odlišného od všetkého, čo predtým poznal. Západný svet ho veľmi prekvapil. Nerozumel jazyku, nepoznal bohatstvo a prekvapilo ho aj počasie: „Nikdy predtým som nevidel sneh. Bola taká zima." 

Kým si na nový, predtým nepoznaný život v inej krajine zvykol, bol vďačný, že sa oňho stará staršia sestra. „Veľmi mi to uľahčilo život. Myslím, že mi vtedy zachránila život, neviem, ako by som to bez nej zvládol,“ povedal. Problémy mu robila aj škola. Nepoznal jazyk a jeho vedomosti zaostávali za všetkými ostatnými deťmi. Navštevoval preto špeciálnu školu.

Nikimu sa však časom podarilo začleniť - dosiahol vzdelanie a naučil sa hovoriť miestnym jazykom, flámčinou a prostredníctvom televíznych programov sa mu podarilo naučiť aj angličtinu.

Ďalšia rana od života

Keď si na život v cudzej krajine zvykol, prišla ďalšia rana, z ktorej sa Niki stále nespamätal. Nikiho sestra Soni náhle zomrela. „Stále nevieme, čo sa stalo, ale polícia našla jej telo v jej byte. Ležala na zemi dva týždne,“ spomína si Niki a dodáva: „Nemal som šancu rozlúčiť sa."

Našťastie mal svoju priateľku Ines a priateľov, ktorí mu pomohli vyrovnať sa s jeho smútkom. Útechu však našiel aj v záľube, ktorej sa začal venovať pred niekoľkými rokmi.

Veveričky ako terapia

Povedal: „V roku 2016 som sa prechádzal po dome a zrazu sa ku mne veľmi blízko, možno meter, priblížila veverička." Od tej doby sa veveričky stali stredobodom jeho záujmu. Kúpil im kŕmidlo a čakal, kedy prídu a začnú jesť. „Keď vidím pobehovať veveričku, robí mi to obrovskú radosť. Zabúdam na všetko okolo. Je to, akoby som mal prázdnu hlavu, nemyslím na svoje problémy, som úplne uvoľnený," opisuje svoju vášeň.

Onedlho začal veveričky zachytávať na fotografie, ktoré však povýšil na ďalšiu úroveň. Podsúval im vtipné predmety, ako napríklad autíčka či bábiky a čakal, čo sa bude diať. Experiment vyšiel a jeho fotografie sa na sociálnych sieťach stali populárne.

„Chcem ukázať ľuďom, aké múdre veveričky skutočne sú," povedal a dodal: „Tiež chcem, aby si ľudia našli veci, ktoré im pomôžu relaxovať. Každý by mal mať niečo, čo mu pomôže, keď sa necíti dobre.“