Psychologička pre Dobré noviny: Rodičia si často nepriznajú, že pri výchove zlyhali. Všetku vinu pripisujú dieťaťu

Ste stúpenkyňou adlerovskej psychológie. Ako sa táto psychológia pozerá na výchovu dieťaťa?

Keď sa dieťa narodí, je úplne závislé od svojej rodiny. Mnohé veci nepozná, mnohým veciam nerozumie, ale sleduje okolitý svet a interakcie v rodine. Tak si vytvára určité súvislosti. Tento základ chápania sveta sa tvorí podľa Adlera od piateho roku života a nazývame ho životným štýlom. To, aké presvedčenia si vytvárame už v ranom detstve, do veľkej miery závisí práve od toho, akým spôsobom sme vychovávaní. Je totiž veľký rozdiel, či sa dieťa narodí do rodiny, kde sa naň tešia, kde zažíva veľa príjemnej interakcie a zároveň je povzbudzované k skúšaniu nových vecí, alebo uňho dôjde k „odvrátenej“ forme výchovy.

Tá vyzerá ako?

Predstavte si, že sa dieťa narodí do rodiny, kde ho ani nechceli alebo majú problémy sami so sebou. Rodičia sa oň nestarajú alebo mu dávajú pocítiť, že im je na príťaž. Prípadne ho vnímajú len ako takú hračku, ktorú si oblečú, ale nedovolia mu nič urobiť – dieťa je tak rozmaznávané. Extrémom nevhodnej výchovy je psychické alebo fyzické násilie.

Ako sa tento rozdiel vo výchove môže prejaviť?

Ak je výchova krutá, dieťa vníma svet ako nebezpečné miesto a má pocit, že aby prežilo, musí sa stále chrániť, byť stále v strehu, a to je to presvedčenie, ktoré tvorí súčasť jeho životného štýlu. Ale aj naopak, ak je vo výchove veľmi rozmaznávané, môže si vytvoriť presvedčenie, že je na svete to najlepšie, najvýnimočnejšie a druhí mu budú slúžiť.

Prečítajte si tiež: Ľudia nosia aj poľské vzory, nevedia rozlišovať, čo je naše a čo zahraničné, vraví folklórna tanečníčka

Adlerovci tvrdia, že každé správanie je účelové, teda zamerané na nejaký cieľ, a rozlišujú štyri ciele správania (snaha dosiahnuť pozornosť, boj o moc, snaha pomstiť sa a pocit neadekvátnosti). Možno aj toto presvedčenie chápať ako cieľ?

Áno. Toto presvedčenie, ktoré som spomínala, sa stáva cieľom a na jeho základe potom dieťa koná ďalej. Napríklad ak si v detstve dieťa nevedomky za cieľ stanoví, že všetci tu preňho vždy budú a stále sa oň budú zaujímať, môže si vyvinúť určité stratégie, ktoré ho dovedú k tomuto cieľu. Z toho ale už môže vzniknúť nevhodné správanie.

Je z vašej praxe pre rodičov koncept takýchto cieľov známy?

V praxi som sa veľakrát stretla s tým, že rodičia minimálne jeden z cieľov poznajú a ani si to úplne neuvedomujú. Napríklad pozornosť – dieťa neposlúcha a oni mi povedia: „To robí len preto, aby upútala pozornosť.“ Je ale dobré vedieť aj o ďalších cieľoch.

Ako tieto ciele možno spoznať?

Jednak podľa toho, že dieťa sa správa inak, keď mu ide o daný cieľ, úplne inak reaguje na snahu dospelého o nejakú korekciu alebo nápravu, ukončenie nevhodného správania. Ďalšia veľmi dôležitá vec je, ako sa cíti samotný dospelý – rodič či učiteľ, keď je v interakcii s dieťaťom.

Ako presne tieto ciele vznikajú?

Tieto štyri ciele vznikajú väčšinou vtedy, ak niečo vo výchove dieťaťa úplne nefunguje. Nemusí hneď ísť o zlú výchovu. Verím tomu, že rodičia veľakrát robia to najlepšie, čo môžu. Čiže úmysel rodičov je často pozitívny, len si niekedy neuvedomia, že nie všetko robia dobre. Dieťa iba reaguje. Je fajn si uvedomiť, že to netreba brať úplne osobne. Skôr je dôležité pochopiť, že ak sa dieťa skrz nejaký cieľ správa nevhodne, nemusí to byť jeho vedomý úmysel – veď je to len dieťa.

Prečítajte si tiež: Obávate sa, že ste vychovali rozmaznané dieťa, a neviete, čo s tým? Tieto rady vám pomôžu zachrániť situáciu

Ako sa prejavujú v konkrétnom správaní?

Ukážme si to napríklad na tej pozornosti. Ak je pre dieťa dôležitá, väčšinou to spoznáte – tieto deti skáču do reči, ak čosi hovoríte, neustále sa niečo pýtajú, dožadujú sa pozornosti, šaškujú, robia grimasy, prípadne sa stále túlia a dotýkajú sa vás alebo učiteľky. Pozornosť môže byť zameraná buď na vhodné, alebo nevhodné prejavy. Pretože dieťa sa primárne najprv snaží robiť tie dobré veci a čaká, že si ho rodičia všimnú. Ale pokiaľ si ho oni nevšímajú, keď robí niečo dobré, tak veľakrát skĺznu do nevhodného správania. A vtedy rodič zbystrí a povie si: „Fíha tak toto nechcem, aby moje dieťa robilo,“ a dieťaťu začne venovať pozornosť v snahe zastaviť nevhodné správanie.

Takže dieťa dosiahne nevhodným správaním svoj cieľ – dostane sa mu pozornosti.

Áno. Rodič si dieťa všimne, venuje mu pozornosť. Cieľ je splnený a dieťa je na čas pokojné, rovnako aj rodič. Ale toto netrvá dlho, pretože stále hovoríme o pozornosti ako o cieli. Keď si rodič dieťa opäť prestane všímať a začne robiť niečo iné, dieťa sa k správaniu vráti, aby znovu upútalo jeho pozornosť. Ak ide o pozornosť, rodičia sú veľakrát otrávení, pýtajú sa, čo od nich dieťa chce.

Článok pokračuje na ďalšej strane.