Dobré noviny
Psychologička pre Dobré noviny: Rodičia si často nepriznajú, že pri výchove zlyhali. Všetku vinu pripisujú dieťaťu
Barbora Libayová
Barbora Libayová

Psychologička pre Dobré noviny: Rodičia si často nepriznajú, že pri výchove zlyhali. Všetku vinu pripisujú dieťaťu

Nevhodné správanie môže mať u detí viacero príčin.
Nevhodné správanie môže mať u detí viacero príčin. — Foto: Archív N. V. / Unsplash

Keď deti neposlúchajú, často to končí krikom, domácim väzením či dokonca bitkou. Aby sme však do budúcna takéto správanie zastavili, je dôležité pochopiť, odkiaľ vôbec pramení. Viac prezradila v rozhovore pre DOBRÉ NOVINY psychologička Natália Vince.

Ďalším z cieľov je pomsta. Ak to chápem správne, je po túžbe po pozornosti a po boji o moc ďalším krokom.

Výborne ste to vystihli. Ak rodič nepochopí, že nemá bojovať, ale dáva najavo, že je aj tak ten silnejší, čo on v realite je (minimálne fyzicky), tak v dieťati vytvára ešte väčší pocit menejcennosti. To sa potom cíti bezmocne. Z toho môže vyplynúť predstava, že keď vás už nedokáže poraziť, aspoň sa pomstí. To je dosť vážne. Tieto deti vedia byť veľmi kruté. Máte z nich pocit, že sú to asociáli, ale oni sú tak emočne opustené a zranené, že nevedia, ako inak si získať miesto v spoločnosti. Majú pocit, že ak sa budú mstiť, aspoň im už nikto neublíži: „Ublížili ste vy mne, tak ublížim aj ja vám.“ Ja by som uvítala, keby si rodičia boli ochotní pripustiť, že na tom tiež majú svoj podiel viny, to sa však nestáva často.

Je z vašej skúsenosti možné navrátiť takéto dieťa do „normálu“ bez snahy pomstiť sa?

Dosť to závisí od veku dieťaťa. Zo skúsenosti si myslím, že školský psychológ alebo učiteľ môže prísť na to, že má dieťa problém. Ja som pôsobila ako učiteľka a psychologička. Mala som niekedy žiakov, ktorí boli krutí, ale neboli voči mne pomstychtiví. Určite však bojovali o moc aj so mnou, vďaka čomu som vedela, že ja bojovať nemám. Keď som si ich po hodine zavolala mimo triedy – nikdy som to neriešila v triede, pomenovala som to a povedala im, že si myslím, že prechádzajú niečím ťažkým a že by som im to rada pomohla zvládnuť, pretože si myslím, že v nich je veľa dobra, len je aktuálne skryté. Paradoxne sa mi veľakrát stalo, že sa žiak rozplakal. Zrazu tu totiž bol niekto, kto im nevytýkal, že sa správali zle, že vyrušujú na hodine. Zrazu tu bol niekto, kto sa zaujímal o to, čo prežívajú a kto im ponúkal pomocnú ruku.

Takže je možné pomôcť im?

Je to možné. Myslím si, že tieto deti majú šancu vrátiť sa späť, ak sa pracuje aj s rodinou, nielen s deťmi samotnými. Ja totiž môžem pracovať s dieťaťom, ale ak sa jeho rodina nezmení, je to dosť sťažené. Pri tínedžeroch je dobré ukázať im, že jedna vec je ich rodina, ale oni sú takmer dospelí a majú možnosť vnímať okolnosti inak. Inak sa nastaviť i žiť iný život.

Je na Slovensku bežné, že psychológ pracuje aj s rodičmi?

Ja som bola psychológ na škole, možno by bolo iné, keby sme sa opýtali psychológa, ktorý pracuje v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Lebo v centrách je to iné, tam musí prísť rodič minimálne kvôli vstupným informáciám. Ale v školách nie je až taký veľký záujem. Veľakrát sa rodičia od problému dištancujú. Už som počula aj príbehy, kedy rodič priniesol dieťa na poradenstvo s vetou: „Opravte ho.“ Alebo ho priniesol a okamžite odišiel so slovami: „Ja už musím ísť, prídem o hodinu.“ V tom vidíte, že si neuvedomuje svoj podiel viny. Sú ale aj takí rodičia, ktorí síce na sedenie prídu, ale celé je to o tom, že dieťaťu vytýkajú, čo všetko urobilo zle. To nie je vôbec nápomocné.

Je dôležité vedieť si priznať, ak sme pri výchove urobili chybu.
Je dôležité vedieť si priznať, ak sme pri výchove urobili chybu. Foto: Unsplash

Čo by teda v tejto situácii nápomocné bolo?

Myslím si, že práve toto je úloha nás, psychológov, aby sme rodičom vysvetlili, akú významnú úlohu majú vo výchove dieťaťa a do budúcna ich poučili. Veľmi pomáha, ak nevyčítame rodičom, že zlyhali – pretože napokon robia to najlepšie, čo vedia. Pomáha, ak im vysvetlíme, že ich potrebujeme k tomu, aby sa ich dieťaťu darilo lepšie. Ak si uvedomia svoju úlohu a nepotrebujú sa brániť výčitkám, je väčšia pravdepodobnosť získať takého rodiča na spoluprácu.

Je tu ešte posledný cieľ nevhodného správania – neadekvátnosť. Ako sa prejavuje a ako pomôcť dieťaťu s týmto cieľom?

Dieťa, ktoré sa cíti neadekvátne, je najviac odradené dieťa, pretože neverí, že by mohlo nejakým spôsobom byť užitočné pre spoločnosť, v ktorej funguje (či už rodina alebo škola). Tieto deti sú veľmi pasívne, apatické, rýchlo sa vzdávajú. Pri snahe o zmenu správania sa nedeje veľká zmena a dospelí sa pri nich cítia bezmocne a frustrujúco, lebo majú pocit, že s nimi nevedia pohnúť. Tieto deti potrebujú veľmi veľa povzbudenia a mnoho drobných príležitostí, v ktorých môžu zažiť úspech. Nároky u nich zvyšujeme postupne a až vtedy, keď vidíme pokrok. Každý pokrok je potrebné oceniť, aby si začali uvedomovať svoju hodnotu.

Natálie Vince je vedúca referátu metodiky na Odbore školstva Úradu KSK, učiteľka psychológie a psychologička so zameraním na adlerovské poradenstvo.
Natálie Vince. Foto: Osobný archív Natálie Vince
Časť 3 / 3

Už ste čítali?