Psychologička pre Dobré noviny: Rodičia si často nepriznajú, že pri výchove zlyhali. Všetku vinu pripisujú dieťaťu

Ako to teda riešiť?

Deti veľakrát robia nevhodné veci, ktoré im zabezpečia pozornosť rodiča. Paradoxne si veľakrát rodičia neuvedomujú, že deťom venujú pozornosť naozaj len vtedy, keď robia niečo zlé. Takže jednoducho stačí obrátiť fokus. To znamená, že si to dieťa nebudem všímať vtedy, keď robí veci, ktoré nemá, ale práve naopak – budem mu venovať pozornosť vtedy, keď je ticho, keď je pozitívne, priateľské, keď neskáče do reči a počúva. Treba to pomenovať a oceniť: „Veľmi si vážim, že si počkala, kým sa dorozprávam so susedou a neskočila si mi do reči.“ Takže je dôležité veľa oceňovať a vytvárať príležitosti na vhodné správanie. Ak mu budeme venovať pozornosť práve v takých chvíľach, bude sa u dieťaťa posilňovať snaha správať sa vhodným spôsobom a dieťa sa bude cítiť hodnotné a bude mať chuť prispievať svojím vhodným správaním v rodine.

Ako u detí dochádza k presunu od toho pozitívneho, príjemného správania k tomu negatívnemu?

Osobne si myslím, že veľakrát to súvisí s tým, či vôbec rodičia reagujú na dieťa, keď robí dobre veci. Keď som ešte učila, videla som to u žiakov. Hovorili mi, že majú pocit, že to dobré je vnímané ako samozrejmosť nielen doma, ale aj v škole. A že tí rodičia riešia len problémy. Akoby to, že majú jednotky, je fajn, ale to, že dostali trojku, je katastrofa, ktorú treba hneď riešiť. Mám dojem, že si rodičia neuvedomujú dôležitosť pozornosti a kontaktu s dieťaťom. Samozrejme, nejde to vždy, ale je nutné vytvoriť si nejaký čas, kedy sa s dieťaťom porozprávame alebo zahráme, kedy sme tam preňho. Dieťa tak pochopí, že môže za nami kedykoľvek prísť.

Vrátim sa ešte ku konkrétnym cieľom. Jedným z nich je snaha dosiahnuť moc a kontrolu. Ako reagovať v prípade, že dieťa má tento cieľ?

Ono to spolu celé súvisí. Veľakrát sa stáva, že ak pozornosť nefunguje, teda dieťa sa správa nevhodne, ale aj tak sa mu nedostáva pozornosti, môže skĺznuť do boja o moc. To znamená, že si povie: „Dobre, keď si ma už nevšímate, aspoň vám dám najavo, že ma nemôžete kontrolovať a nemôžete o mne rozhodovať.“

Ako sa v realite prejavuje tento cieľ?

Prejavuje sa v bežných situáciách, kedy napríklad rodič chce, aby dieťa išlo spať, pretože už je veľa hodín. Dieťa ale nástojí, že chce dopozerať rozprávku, rodič zase opakuje, že je veľa hodín, a tak dookola. Rodič to môže nechať tak, dovolí mu dopozerať s podmienkou, že potom pôjde spať. Lenže to dieťa aj tak nejde. Čo potom spraví rodič? Vypne televíziu, dieťa sa nahnevá a povie: „Mama, ty si hnusná! Prečo mi to robíš?“ To je už istým spôsobom boj o moc, pretože tá matka má dve možnosti: buď ostane pokojná, alebo to dieťa bude ťahať do postele. Ak ho ťahá do postele nasilu, vtedy začala hrať hru boja o moc a pri boji o moc ide o to, kto je šéfom v rodine a kto vyhrá.

Prečítajte si tiež: Doktor ešte nič podobné nevidel: Žene sa podaril zázrak, za päť rokov porodila tri páry dvojičiek

Ako môže takýto boj o moc vyvrcholiť?

Dieťa môže byť nepríjemné a môže slovne útočiť na rovesníkov aj na rodiča, prípadne ho môže aj fyzicky udrieť. Keď sa rodičia snažia dieťa upokojiť, väčšinou to robia nevhodne. Keď dieťa zvýši hlas, potom zvýšia hlas aj oni: „Nebudeš tu na mňa kričať!“ To je trošku paradoxné, keď rodičia kričia na deti, aby na ne nekričali. Vyvrcholiť to môže tým, že začne matka napríklad dieťa násilne prezliekať do pyžama, ale tým len stupňuje boj o moc, pretože v tomto bode sa dieťa len tak ľahko nevzdá. Vo výsledku sa môže rodič cítiť nahnevane, frustrovane, cítiť, že je porazený.

Čo je teda najlepšie riešenie?

Podľa mňa je to primárne o tom „neskočiť“ na tú hru. Pretože ak rodič nebude reagovať mocou a nadradenosťou, dieťa už nemá s kým bojovať, nemá súpera. Odporúčala by som, aby rodič jednoducho vysvetlil, aké sú pravidlá a aby na nich trval. Dať tomu dieťaťu najavo, že s ním chceme vychádzať, že chceme nájsť spoločné riešenie. Prejaviť mu rešpekt a dať mu najavo, že vidíme, že sa mu nepáči niečo z toho, čo robíme. Povedať si: „Dobre, poďme sa o tom rozprávať. Povedz mi, čo chceš ty, ale potom ti poviem, čo chcem ja a skúsime nájsť nejaké riešenie, ktoré sa stretne v strede.“

Takže s dieťaťom je potrebné komunikovať v podstate čo najviac ako s rovnocenným.

Áno. Síce vieme, že to dieťa nám nie je úplne rovné, je tu rozdiel z pohľadu skúseností. Ale to neznamená, že nemôžeme komunikovať rovnocenne v tom zmysle, že sa zaujímame o to, ako sa dieťa má, ako sa cíti, keď niečo robíme alebo hovoríme, čo by chcelo, s tým, že mu aj vieme potom vysvetliť, prečo niektoré jeho túžby a priania nemôžeme splniť. Toto mi príde ako rovnocennejší prístup než povedať: „Nebude to takto, lebo som tvoja mama a povedala som.“ To je nelogické. Je dôležité vedieť robiť kompromisy.

Ako si s dieťaťom dohodnúť kompromis tak, aby tomu rozumelo?

Je dobré, ak dieťaťu vysvetlíme, že z jeho konania môže plynúť nejaký dôsledok. Môžeme mu povedať: „Dobre, niečo chceš ty, niečo od teba chcem ja. Ale pokiaľ nebudeš dodržiavať zásady, ktoré máme v rodine, bude z toho plynúť logický dôsledok.“ Na tých sa môžeme dopredu dohodnúť. Tým pádom už nehovoríme o trestoch – ak on nedodrží to, na čom sme sa dohodli, a sám súhlasil s následkom tohto nedodržania, my len vyvodíme logický dôsledok. To už nie je trest. Skôr tým učíme dieťa zodpovednosti.

Článok pokračuje na ďalšej strane.