Každý deň cestuje šesť hodín, aby mohol na Luníku učiť deti: Nemôžem zmeniť každého, no viem, že to má zmysel

V jednej chvíli ste pri učení mali dokonca ďalšie tri práce. Dodnes popri učení robíte taxikára.

Celý život pracujem s ľuďmi, osem rokov som robil taxikára v Humennom. A teraz si taxikárčením niekedy privyrábam aj cez prázdniny alebo sviatky. Veľa tých zákazníkov ma pozná a ja mám zase rád prácu s ľuďmi, takže je to také spojenie užitočného aj príjemného, ale niekedy je toho už aj na mňa veľa. Teraz je 18:10 a ja som len pred chvíľou prišiel domov.

Od rána do večera sa nezastavím, obzvlášť, keď chcem, aby mali žiaci dobré výsledky.

Kde je vôľa, tam je cesta

Počas minulého vedenia školy telocvičňa zatekala, v podlahe dokonca rástli huby. Ako to bolo vôbec možné?

Keď som nastúpil, do telocvične naozaj zatekalo a nikto to neriešil. Ja som si dal podmienku, že ak mám niečo s deckami robiť, tú telocvičňu budeme musieť prerobiť. V takej telocvični hrozilo aj nebezpečenstvo, tak sme cvičili vonku, prechádzali sme sa na sídlisku, stolný tenis sme hrali v šatniach. Vo vybavení som mal štyri lopty a zopár švihadiel. S tým som nemohol veľa robiť, aj keď som videl, že veľa detí je pohybovo nadaných. V zime sme napríklad cvičili v triedach, lebo nebolo kde.

Čo sa potom zmenilo?

Prišlo nové vedenie a s ním aj chuť meniť veci k lepšiemu. Rozhodli sa opraviť telocvičňu a mne sa rozhodli preplácať časť cesty do práce. To boli moje podmienky, aby som na škole zostal. V tom čase som mal totiž ďalšie tri zamestnania, pretože z učiteľského platu sa nedalo vyžiť.

Telocvičňu sme si s kolegami rozobrali svojpomocne, veľa sme vďaka tomu ušetrili, a tak sme mohli nakúpiť nové pomôcky. Postupne sa dali dokopy dve telocvične. Namontoval som bránky, laná, kruhy, postavil som takú provizórnu posilňovňu. Je to teraz jednoducho na nepoznanie lepšie.

Takto sa vám teda podarilo presvedčiť vedenie. Ako sa vám podarilo presvedčiť žiakov, aby začali cvičiť?

Dlhé mesiace bola naša telesná o tom, že sme sa prechádzali, takže zo začiatku naozaj nechceli cvičiť, ale dnes je už všetko inak. Máme totiž výsledky. Vidia, že keď cvičíme a makáme, chodia na súťaže a víťazia, potom chcú cvičiť skoro všetci.

Dnes sme napríklad na telocviku testovali prvý a tretí ročník a asistujú mi pritom moji žiaci z atletiky, ktorí niekedy tiež zo začiatku nechceli cvičiť, ale teraz sú hrdí na to, že môžu ukazovať to, čo sa naučili. Dnes pri testovaní museli rozmýšľať ako učitelia alebo tréneri, ktorými by sa raz mohli stať.

Malé veľké veci

Čo vašich žiakov baví na telocviku najviac?

Oni by síce stále chceli hrať futbal, ale ja nie som učiteľ, ktorý im len hodí loptu a povie nech sa hrajú. Momentálne je preto populárna atletika, pretože z nej máme aj najlepšie výsledky. Dnes sme napríklad skákali do výšky. Jeden zo žiakov skákal úplne prvýkrát a skočil 135 centimetrov, čo je výška, ktorú musia preskočiť študenti telocviku na vysokej škole.

Okrem toho ich veľmi baví parkour, skákať saltá a premety, a to im ide skutočne dobre.

Aj na niečo frflú?

Keď nevládzu (smiech). Niektorí žiaci na druhom stupni sú totiž tuhými fajčiarmi a tá kondička nie je dobrá. Viem, že sa nedá prestať fajčiť zo dňa na deň, ale keď sa chcú v športe zlepšovať, sami zistia, že fajčiť ďalej nemôžu.

Článok pokračuje na druhej strane: