Deťom utečencov rozdal lacné analógové fotoaparáty. To, čo sa stalo potom, nikto nečakal
Sýrsky utečenec chcel prepojiť znepriatelené rodiny z Iraku, Turecka a Sýrie. Podarilo sa mu to vďaka obyčajným fotoaparátom.
Serbest Salih bol nádejným študentom fotografie na univerzite v sýrskom Aleppe. Keď v roku 2014 bojovníci Islamského štátu dobýjali mesto za mestom, Salih so svojou rodinou utiekol do Turecka, uvádza Guardian. Teraz je jedným zo stotisíc utečencov žijúcich v historickom meste Mardin len pár kilometrov od sýrskych hraníc.
Už o tri roky sa zamestnal ako fotograf pre nemeckú mimovládnu organizáciu, s ktorom sa dostal do najrôznejších utečeneckých komunít. „Navštívili sme miesto, kde tureckí Kurdi a sýrski Kurdi žili vedľa seba ako susedia, ale vôbec nekomunikovali. Boli to cudzinci, ktorí hovorili rovnakým jazykom,“ prezradil pre Guardian. Aby komunity nejakým spôsobom prepojil, miestnym deťom daroval lacné analógové fotoaparáty, ktorými mali spoločne zdokumentovať život na ulici i v rodinách, ktoré medzi sebou nikdy neprehovorili.
Deťom sľúbil, že ich potom naučí film spracovať v tmavej komore, kde uvidia výsledok. „Smiali sa, že fotoaparáty pochádzajú z čias ich rodičov, ale keď ich začali používať, stalo sa niečo magické. Začali ukazovať svet, v ktorom žijú, vlastnými očami,“ upresnil s neskrývaným nadšením pre AnOther.
Fotografie vôbec neodrážali traumy z ich vysídlenia, ale boli plné nevinnosti a radosti. Deti fotili rodinné portréty aj rozmazané zábery kamarátov pri hre. Počas niekoľkých týždňov sa vďaka fotografovaniu skamarátili deti utečencov zo Sýrie, Iraku aj miestnych kurdských a tureckých komunít. „Nadviazali medzi sebou hlboké priateľstvá a spoločne produkujú fotografie, ktoré rozbíjajú očakávania ich rodičov a učiteľov,“ dodal nadšený autor projektu.
Digitálny fotoaparát je možno jednoduchší a rýchlejší, ale analógový proces podľa neho učí deti pozerať sa na svet pozornejšie. Naučí ich to aj trpezlivosť, pretože musia fotiť bez toho, aby okamžite videli výsledok.
Fotografovať môžu nielen chlapci, ale aj dievčatá, ktoré si spočiatku veľmi neveria. „Žiaľ, to ich naučil svet dospelých. No fotoaparát im dodal sebadôveru – môžu robiť zábery o svojich životoch a skúsenostiach,“ vysvetlil Salih. Aj napriek tomu, že za fotografiami zostáva pozadie chudoby, vojny a utečeneckej krízy, deti ukázali na fotografiách kúsky šťastia. „Ľudia si mysleli, že ak dáme dieťaťu utečenca foťák, výsledkom budú fotografie plné smútku. Namiesto toho je väčšina fotografií o radosti. Sú to malé chvíle súkromného šťastia,“ uzavrel.
