FOTO: Fotografka navštívila 73-ročnú ženu, ktorá žije na okraji civilizácie. Takto vyzerá jej život
Voda z potoka, opravovanie strechy, rúbanie dreva. To všetko je v réžii Liušky, ktorá nehodlá opustiť svoj rodný domov, aj napriek tomu, že tam žije úplne sama.
Ruská fotografia Olga Kuznecova zachytila každodenný život dôchodkyne, ktorá žije na samote na okraji ruských lesov. Ľudmila Viačeslavovna alebo „Liuška“ je poslednou obyvateľkou ruskej obce Tonkovidovo blízko estónskych a lotyšských hraníc. Sekanie dreva, prenášanie vody, hrabanie sena, šitie a varenie – Liuška má nabitý program, ktorý začína každý deň ešte pred východom slnka.
Na vlastné oči
O Liuške sa fotografka dozvedela vďaka priateľke zo školy. „Povedala mi o jednej mimoriadnej žene, ktorá vraj žije vo vyľudnenej dedine úplne sama. Očarilo ma to natoľko, že som nasadla na vlak a išla som sa presvedčiť na vlastné oči,“ prezradila Kuznecova pre Daily Mail. Z Moskvy ide do regiónu Pskov, vzdialeného 650 kilometrov, jeden vlak týždenne. Odtiaľ precestovala ďalších 25 kilometrov, kde skutočne objavila Liušku.
Babička žije v 130-ročnom rodinnom dome, okolo ktorého sa nenachádza takmer nič. Neďaleko stojí iba jeden malý dom, ktorý počas leta navštevuje manželský pár, vďaka ktorým má aspoň na moment Liuška skutočných susedov. Najbližšia dedina je vzdialená päť kilometrov od jej domu, no jej dcéra a vnuk žijú až 150 kilometrov ďaleko. Navštevujú ju dvakrát do mesiaca, kedy sa jej snažia pomôcť a tiež presvedčiť ju, aby sa z opustenej dediny presťahovala do väčšieho mesta, kde by mala funkčné kúrenie aj tečúcu vodu.
Poradí si sama
Liuška to však razantne odmieta. Miesto, v ktorom nemá sprchu, prívod plynu a ani stálu elektrinu, je jej domov, ktorý sa nehodlá opustiť. „Jej deň začína o štvrtej. Oblečie sa, uprace, narúbe drevo, prinesie vodu z potoka, naštartuje starú pec a pripraví si jedlo. Má neuveriteľnú silu a energiu. So všetkým si poradí sama,“ vysvetľuje fotografka, ktorá u Liušky strávila niekoľko dní v lete aj v zime. Ak Liuška potrebuje niečo, čo si nedokáže vypestovať či vyrobiť, zavolá do najbližšieho dedinského obchodu, kde je už stálou zákazníčkou. Vždy jej všetko ochotne dovezú až pred dvere.
Ľudmila pritom dvadsať rokov žila v Petrohrade, kde pracovala ako zdravotná sestra. Keď jej matke diagnostikovali rakovinu, všetko opustila a vrátila sa do rodnej dediny, aby sa o ňu postarala. „Jej matka už dávno zomrela, ale Liuška k nej stále cíti veľmi silné spojenie. Jej mama bola mimoriadne zbožná a chcela vstúpiť do ženského kláštora, ale rodičia ju prinútili vydať sa za vdovca s malým dieťaťom, ktoré vychovala. Neskôr sa jej narodil syn. V roku 1941 jej manžel odišiel do vojny, v ktorej umrel,“ prezradila fotografia Kuznecova. Po vojne prišiel do obce nový veterinár, ktorý však odišiel ešte skôr než matka Liušky zistila, že je tehotná.
„Liuška zdedila svoj silný charakter po matke. Sama vychovala tri deti, viedla domácnosť a raz za týždeň išla trinásť kilometrov do kostola, a to aj počas strašných rokov náboženského prenasledovania,“ vysvetlila Kuznecova. Aj dodnes je pre ňu boh ako dobrý sused, ktorý príde vždy, keď sa cíti sama.