Dali sa zmraziť a čakali na lepšiu budúcnosť. Telá deviatich dobrovoľníkov uchovával opravár televízorov
Smrť nemusí byť konečná. Hnutie, ktoré rástlo v 60. rokoch minulého storočia, bolo posadnuté myšlienkami na nesmrteľnosť.
Kalifornská kryonistická spoločnosť, ktorú založili, bola plná rovnakých amatérskych nadšencov ako on sám. Nebol tam žiaden vedec, ani jeden lekár. Mnohí členovia boli v pokročilom veku, alebo so smrteľnými diagnózami a spoločnosť im dávala akúsi nádej, že svet pre nich ešte nekončí.
Ľad z mrazničiek susedov
V roku 1966 však našli dobrovoľníka, ktorý bol ochotný sa dať zmraziť a prečkať do lepšej budúcnosti. Išlo o 73-ročného profesora psychológie Jamesa Bedforda, ktorý trpel rakovinou obličiek. Súhlasil, že ho umiestnia na ľad, aby ho členovia kryonickej spoločnosti mohli po smrti okamžite zamraziť. Amatérski zamrazovači však neboli na akciu úplne pripravení. Špeciálna truhla bola stále vo výrobe, keď Bedford zomrel. Jeho telo teda položili do ľadu, ktorý vyzbierali z mrazničiek od susedov. A tak ho pár týždňov udržiavali, kým nedošla rakva. Telo potom Nelson premiestnil svojim autom.
„Bolo to šialené. Keď sa na to teraz spätne pozriem, hovorím si, pane bože,“ povedal po desaťročiach. Zmrazenie prebiehalo tak, že mu do krku vstrekli nemrznúcu kvapalinu medicínskej kvality a pumpovali do neho kyslík špeciálnym prístrojom. Potom ho dali do rakvy so suchým ľadom. Dobrovoľníkov pribúdalo, ale chýbali im peniaze. Telá museli udržiavať na suchom ľade v škatuliach s polystyrénom. V 1970 kúpil podzemnú kryptu na cintoríne.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
