Zamkovský postavil chatu, na ktorej ukrýval rodiny partizánov. Komunisti ho po vojne z Tatier vyhnali

Kvôli tomu, že chcel v Tatrách podnikať, sa stal nepriateľom štátu.
Podnikatelia - triedni nepriatelia
Okrem turistov a horolezcov sa na chate počas druhej svetovej vojny často ukrývali politickí utečenci z obidvoch strán Tatier a našli tu úkryt aj manželky a deti partizánov z tatranských osád. Radosť Zamkovských z vlastnej chaty netrvala dlho. Februárová revolúcia v roku 1948 život manželov, ktorým sa narodila dcérka Zdenka, obrátila naruby. S vyvlastnením a znárodnením chaty by sa možno dokázali zmieriť. Podľa Hiking nedokázali však pochopiť, prečo musia chatu opustiť, prečo tu vďaka svojim skúsenostiam nemôžu pôsobiť i keď len ako zamestnanci. Zo dňa na deň sa z nich stali triedni nepriatelia.



Chatu, ktorú postavili vlastnými rukami, premenovali komunisti na Chatu kapitána Nálepku, aby odstránili akékoľvek spojenie s pôvodným majiteľom. Ten začal spolu s manželkou pracovať na neďalekej Bilíkovej chate, no aj odtiaľ ich vyhodili. Politickí predstavitelia vydali podľa životopisca Ivana Bohuša úradný príkaz, na základe ktorého musela rodina Zamkovských z Tatier odísť nadobro.
Neexistovala žiadna šanca, ako osud zvrátiť, pretože Zamkovského k tomu všetkému neprávom vyhlásili za arizátora. Počas druhej svetovej vojny totiž Štefan Zamkovský skutočne získal penzión Karpatia židovskej rodiny Ármina Echnera v dnešnej Tatranskej Lesnej. Eichner však nechcel, aby penzión arizoval niekto cudzí, preto z vlastnej iniciatívy kontaktoval Zamkovského, aby sa uchádzal o arizáciu on. Vedel, že tak bude penzión v dobrých rukách. Zamkovský ponuku prijal a stal sa arizátorom len naoko, skutočnými prevádzkovateľmi boli Echnerovci, ktorých však v roku 1942 odviedli do koncentračného tábora. Zamkovský tak po vojne nemal žiadne dôkazy, že nebol skutočným arizátorom.
Po odchode z Tatier sa rodina presťahovala neďaleko Banskej Štiavnice, kde spravoval chatu a neskôr obsluhoval na benzínovej čerpacej stanici. Nútený útek z Tatier znášal veľmi ťažko. Zo vždy pozitívne naladeného človeka sa stal tichý a smutný muž. Kvôli vtedajšiemu režimu sa Zamkovský do Tatier už nikdy nevrátil a ako 54-ročný zomrel na náhlu cievnu mozgovú príhodu.
Zo smútku mu prasklo srdce
Všetci vedeli, prečo umrel tak mladý – na jeho zdraví sa podpísal odchod z milovaných Tatier a chaty, do ktorej vložil svoje srdce. Jeho pohrebu sa v utajení zúčastnili aj členovia Horskej službu, ktorí mu k rakve položili veniec z kosodreviny nazbieranej neďaleko jeho chaty.
Jeho žena sa dožila pádu komunizmu a v roku 1991 bola pritom, keď sa Chata Kapitána Nálepku opäť premenovala na Zamkovského chatu, ktorú rodine štát vrátil. Chatu rodina predala rodáčke z Považskej Bystrice, Jane Kalinčíkovej, ktorá je jej majiteľkou dodnes. Spomienky na Zamkovských však nájdete v chate aj dnes – steny jedálne zdobia desiatky fotografií mladej rodiny, ktorá sa stala obeťou totalitného režimu.