Klamte, dcéra moja, pokiaľ tým zachraňujete ľudí. Odvážnej mníške vďačí za život 83 detí

„V našej diecéze došlo k zmenám. S deťmi, ženami, mužmi otcami aj matkami sa zaobchádza ako so stádom. Členovia rodín sú od seba odlúčení, odvezení na neznáme miesto. Židia sú muži, Židovky sú ženy. Sú súčasťou ľudskej rasy, sú to naši bratia ako mnoho ďalších. Ako Kresťania na to nemôžeme zabudnúť,“ písal. Táto správa hlboko zasiahla jednu z mladých mníšok v kláštore. Denise Bergon po vojne napísala, že práve tento list v nej zanechal hlboké emócie a chytil ju za srdce. „Svedčil o sile nášho náboženstva,“ napísala. Páčilo sa jej aj to, že sa môže vzoprieť utláčateľom jej krajiny.

Chodila po lesoch

V kláštore mali internátnu školu a mladá mníška Denise vedela, že je schopná pomôcť desiatkam detí. Bála sa však zveriť všetkým sestrám, aj vlastnému biskupovi, ktorý proti neprávostiam v krajine neprotestoval. Oslovila teda biskupa, ktorý napísal list. „Klamte, klamte, dcéra moja, pokiaľ zachraňujeme ľudské životy,“ znela odpoveď.

A tak sestra Denise chodila po okolitých lesoch aj údoliach a zbierala ukrývajúce sa deti. Celkovo ich potom v kláštore ukryla až 83. Bola medzi nimi aj Annie a zakrátko k nej pribudla aj jej madšia sestra Helena.

Za múrmi kláštora sa cítili bezpečne a dlho ani nebolo poznať, že v blízkosti je vojna. Rodičia detí poslali do kláštora peniaze, šperky a rôzne cennosti, aby v prípade potreby boli zabezpečené. Denise si viedla presné záznamy a všetko ukrývala v truhličke.

Zaviazali sa, že ich zachránia za každú cenu

Útoky na Židov sa v krajine stále stupňovali. „Stali sa našimi deťmi a zaviazali sme sa podstúpiť všetko, aby sme ich bezpečne vrátili do svojich rodín,“ povedala neskôr sestra. O pôvode detí okrem sestry Denise vedela len riaditeľka školy, kaplán a dve sestry. 11 rehoľných sestier o tom, čo sa v kláštore vlastne deje, netušilo.

To, že deti o katolíckych rituáloch nemali ani tušenie, ospravedlňovala tým, že sú z oblasti plnej komunistov a že toho o náboženstve ešte veľa nevedia. Stále viac sa začala obávať kontroly v kláštore. Truhlica s dokumentmi a majetkom detí, ktorý poslali deti rodičov, bola dobre ukrytá. V jeden večer ju predsa len vzala a zakopala hlboko v záhrade. Kopala tak hlboko, až kým si nebola istá, že by už nikto iný nebol ochotný kopať hlbšie.

V máji 1944 sa skutočne stalo to, čoho sa obávala - dorazila divízia jednotiek SS. Dostali správu, že v kláštore sa skrývajú židovské deti, ale na mieste nikoho nenašli. Deti sa v noci vytratili do lesa a neskôr ich priviedli do kaplnky. Kaplán zodvihol lavice a oni vliezli do priestoru, ktorý bol dva a pol metra široký a meter a pol vysoký. V tomto priestore prežili päť dní. V noci nemohli vyliezť ani si ľahnúť. Von šli len ráno, aby sa najedli a zašli na toaletu. „Po piatich dňoch tam už nebolo možné vydržať,“ hovorí Annie, ktorá bola medzi nimi. Aj po rokoch spí s nočným svetlom. Tma ju desí.

Vďačnosť do konca života

V auguste 1944 bolo južné Francúzsko oslobodené a deti sa mohli vracať domov. Annie s Helena sa však už nemali ku komu vrátiť. Rodičia aj mladšia sestra zahynuli v Osvienčime. Rehoľnú sestru Denise však pravidelne navštevovali celý jej život.

V areáli kláštora neskôr vysadili pamätný strom na pamiatku sestry Denise a pamiatku 83 zachránených detí. Stojí blízko miesta, kde zakopala truhličku.  

Čo sa stalo so sestrami? Annie sa vydala a usadila v Toulouse, Helena sa vydala a usadila v Británii. Obe majú deti a vo veku 90 a 94 rokov sa stále navštevujú.