Ochrnutie, šikana, ale i tvrdý tréning. Život paralympionika Mareka bol búrlivý, v Tokiu už medailu nezíska
Marek bol poriadny bojovník. Na tohtoročné hry v Tokiu sa veľmi tešil a chcel, aby bolo naňho Slovensko hrdé.
Otcov úraz v bani
Po dlhých mesiacoch v nemocnici ho konečne presunuli na Mokrohajskú, kde sa videl aj s rodičmi. Takýto dlhý čas bez rodičov v tak mladom veku musel byť pre celú rodinu nesmierne ťažký. „Raz pre mňa prišiel otec, aby ma zobral domov na vianočné sviatky a zistil, že mám dlahu na nesprávnej - zdravej nohe. Viac sme sa tam nevrátili,“ pokračoval Marek.
Rodičia sa rozhodli, že sa budú chlapcovi viac venovať. Začali s ním poctivo rehabilitovať a chlapca posielali na pravidelné kúpeľové pobyty do Kováčovej a občas aj do Piešťan. Rehabilitáciou a kúpeľmi tak chlapec trávil tri až štyri mesiace v roku. Jeho detstvo teda vyzeralo úplne inak, ako detstvo jeho rovesníkov.
Ako keby toho chlapec neprežíval dosť, v jeho 13 rokoch jeho aj celú jeho rodinu zasiahla obrovská rana. „V pondelok mi zavolali, že otec mal v bani úraz. Pritom v piatok sme mali všetci spoločne odísť na dovolenku.“ Marek pre sport.sk spomínal, ako mu vtedy ešte nikto nič viac nepovedal, až keď prišli domov. Vtedy sa dozvedel, že jeho otec zomrel a jeho smrť bola vyhodnotená ako nehoda a neúmyselné zabitie.
„Otec v ten deň ani nebol v podzemí, ako banský zámočník pracoval na povrchu. S kolegami práve desiatovali v odstavenom vagóne. Keď jeden chlap dal nedopatrením do pohybu vlak, banskú mašinu, ten do nich narazil a otca to zakliesnilo v troskách. Žil ešte dve hodiny a v nemocnici zomrel,“ dodal paralympionik.
Napriek hendikepu sa nevzdával
Aj napriek ťažkej diagnóze si chlapec uvedomoval, že všetko mohlo byť oveľa horšie. Drvivá väčšina ľudí s podobnou diagnózou ako on totiž končí na vozíku. Marek veľmi túžil po tom, aby mohol na telesnej výchove cvičiť aspoň niektoré športy a tak chodil prosiť svojho lekára, aby ho preradil zo 4. aspoň do 2. skupiny. „V dvojke ma síce nemohli klasifikovať, ale mohol som cvičiť. Dovolili mi napr. hádzať granátom, kriketovou loptičkou, šplhať na lane a iné veci. Zvláštne je to, že som bol vo všetkom veľmi silný. A to najmä v hornej polovici tela.“
Na škole sa stretol so šikanou
Pre krívanie a svoje priezvisko Kamzík sa už na základnej škole stal terčom šikany. Na posmievanie a hlúpe reči mal svojský recept - bitku. Agresívnym správaním si chcel vydobyť rešpekt. Ako spomína, vždy bitky vyhral.
Keď Marek nastúpil na strednú školu, začali ho zaujímať dievčatá, aj keď najprv nevedel, či si dokáže nájsť frajerku. „Bolo to vtedy pre mňa ťažké obdobie. Myslel som si, že kvôli tomu (hendikepu) môžem spoločensky trpieť celý život.“ Život to však zariadil inak a Marek si našiel priateľku ako prvý zo všetkých na škole. Potom už svoj hendikep nijako neriešil a neuvažoval o ňom ako o niečom, čo ho obmedzuje.
Okrem prvej študentskej lásky sa Marek po prvýkrát stretol s niekým, kto ho motivoval k cvičeniu. „Už v prvom ročníku na strednej som začal cvičiť a v posilňovni som natrafil na človeka, ktorý mi dal skvelé základy. Volal sa Jaroslav Kubinec. Až keď som dokázal urobiť štyrikrát 10 zhybov na hrazde, štyrikrát 10 kľukov na bradlách, kliky, brucho a ďalšie základné cvičenia... Až keď som toto všetko zvládol, dovolil mi dvíhať činky.“
Článok pokračuje na ďalšej strane:
