Ochrnutie, šikana, ale i tvrdý tréning. Život paralympionika Mareka bol búrlivý, v Tokiu už medailu nezíska

Marek bol poriadny bojovník. Na tohtoročné hry v Tokiu sa veľmi tešil a chcel, aby bolo naňho Slovensko hrdé.
Bratislava - Slovenská výprava na tokijskú paralympiádu je menej početná, ako bola tá v Riu. Jedným z dôvodov je smrť nadaného reprezentanta v paratlaku na lavičke Mareka Kamzíka. Vo veku 46 rokov podľahol koronavírusu a hoci chcel veľmi získať pre Slovensko medailu, už sa mu to nepodarí. Pred smutným koncom však stihol vyrozprávať svoj životný príbeh pre sport.sk.
Rodičov po operácii vôbec nevidel
Aj napriek tomu, že sa Marek musel v živote vyrovnať s mnohými ranami a nemal to teda vôbec jednoduché, mal obrovské nadanie a talent. V nohách aj rukách mal neskutočnú silu a to aj napriek vrodenému rázštepu chrbtice. „Mal som zle vyvinuté dva stavce v driekovej časti chrbtice a miecha bola v podstate obrastená mimo miechového kanála. Diagnóza čiastočný rázštep chrbtice a syndróm fixovanej miechy,“ uviedol.
Operáciu, ktorá by jeho stav zlepšila, mohol absolvovať až vo veku troch rokov. Išlo o veľmi nebezpečnú procedúru a jeho rodičia museli podpísať písomný súhlas, že vedia, čo mu hrozí. Marek vôbec nemusel prežiť. „Dnes viem, že operácia trvala dlhých 8 hodín. Celkovo mi museli upraviť až 5 stavcov. Po zákroku som zostal v nemocnici ešte 8 mesiacov. Nebolo to príjemné. Väčšinou som ležal na bruchu napojený na infúzie. Za ten čas som vôbec nevidel rodičov. Oni ma síce videli, cez sklo, ale ja som ich vidieť nemohol. Aby som neplakal.“
Aj keď operácia dopadla dobre, miecha zostala poškodená. To Marekovi spôsobilo čiastočné ochrnutie pravej nohy a od kolena smerom dole si ju vôbec necítil. Aby toho nebolo málo, noha sa mu stáčala dovnútra a tak mu ju museli naprávať nasadzovaním sadrovej dlahy.
Článok pokračuje na ďalšej strane: