Psychicky chorým chceli vytvoriť príjemné podmienky na liečbu. Zmenilo sa to však na nočnú moru
Koncom 19. storočia vznikali nové zariadenia pre psychicky chorých pacientov. Miesto zväzovania im pripravili krásne prostredie a zaručili zlepšenie ich stavu.
Willard Asylum
Humánnosť sa skloňovala aj v dobe, keď otvorili Willard Asylum. V tom čase bolo bežné, že ľudí so psychickými chorobami prosto zviazali a pripútali na miesto. Chirurg Sylvester Willard chcel preto v tejto súvislosti priniesť úplne iný pohľad na liečbu pacientov. V jeho centre sa nachádzalo aj kino, škola, hodiny umenia, skúšali sa rôzne remeslá aj hral bowling. Mary Rote bola prvá žena, ktorá sa po desiatich rokoch pripútaných o posteľ, dostala do nového zariadenia. Trpela demenciou. Jej stav dramaticky zlepšil. Ľudia s inými diagnózami však nemali to šťastie.
Joseph Lobdell bol transexuálny muž. Lekári však jeho identitu označili za zriedkavú formu duševnej choroby, a tak ho držali v ústave až do jeho smrti. Všetky trýzniace postupy sa používali aj tu. Pacienti nemali nádej dostať sa z liečebne von aj v prípade, že boli v poriadku. O ich prepustení rozhodovali výlučne správcovia. Liečebňa bola zatvorená v roku 1995 a odvtedy časť jej budovy chátra. Pri vypratávaní priestorov sa v podkroví ústavu našli kufre plné osobných vecí pacientov, ktorí v ňom zomreli.
Danvers štátny blázinec
Hrôzy, ktoré sa uskutočnili v honosnej liečebni gotického štýlu nad mestom Danversi, boli také veľké, až sa premietli do tvorby autorov hororov. Ako väčšina zariadení otvorená v podobnom čase, mala na začiatku pekné poslanie a plány. Priestory malo tvoriť asi 40 samostatných budov a za cieľ si kládli pacientov vyliečiť úplne. V zariadení pre 450 pacientov sa však veľmi rýchlo ocitlo až 2000 ľudí. Vyššiu finančnú podporu od štátu však nikdy nedostali. Nedostatok peňazí aj personálu sa ukázal hlavne v čistote pacientov. Pobehovali nahí a žili vo vlastnej špine. Lekári aj tu videli cestu k uzdraveniu mysle v lobotómii. Ak sa ich stav po úkone nezlepšil, označili ich za nevyliečiteľne chorých ľudí a zvyšok života strávili zviazaní. Dnes je jedinou spomienkou na nemocnicu cintorín. 770 hrobov patrí práve pacientom nemocnice. Na náhrobných kameňoch je uvedené iba ich číslo.
