Mali oslavovať narodeniny syna, no manžela vzala ŠtB. Anna zažila neľudskosť režimu na vlastnej koži

Musela sa odsťahovať 

Po Ervínovom unesení prišla Anne pomôcť s fungovaním domácnosti a s deťmi jej svokra. Rodina žila niekoľko dní v neistote a v strachu, no po čase im na dvere zazvonili traja neznámi ľudia: „Prišli dvaja muži a jedna žena. Legitimovali sa, že sú zo Štátnej bezpečnosti, a povedali mi: ,Váš muž je u nás. Dopustil sa protištátnej činnosti. Máme vonku dve autá. V jednom pôjdete s nami vy a v druhom deti, pretože tento byt musí zostať prázdny.‘“

Príslušníci tajnej služby Anne tvrdili, že jej manžel bude slúžiť ako volavka pre „imperialistických agentov“, ktorí do ich bytu prídu. Vzhľadom na to, že tam môže dôjsť k prestrelke, je potrebné ju a deti dostať z bytu preč. Anna dodáva: „Tak čo som mohla robiť? Ja som sa nemohla brániť.“ 

Nechcela donášať

Rodinu premiestnili do vily za mesto, no Anna s deťmi a so svokrou naďalej ostávala v neistote, pretože nevedela, čo s nimi bude. Po niekoľkých dňoch agenti Annu ubezpečovali: „Nebojte sa, všetko bude v poriadku. Vrátite sa domov a z času na čas nám poviete, ako to medzi vašimi známymi a kolegami ide, o čom sa hovorí a tak.“ Anna však s týmto návrhom rázne nesúhlasila.

Agentom vysvetlila, že nikdy nebude donášať na vlastnú rodinu a priateľov. Následne sa rodina vrátila domov, zatiaľ čo Štátna bezpečnosť zničila všetky stopy o ich zadržaní. Dokonca aj deťom vymazali vymeškané hodiny zo školskej dochádzky.

Proces s Ing. Šestákom

Súd s Anniným manželom sa začal na jar 1952: „Keď sme tam prišli, proces bol označený ako ‚Ing. Šesták a spol.‘. Pritom tých, ktorí s ním boli obvinení, manžel nikdy predtým nevidel. Údajne to boli pašeráci.“ Ervínova obhajoba nebola riadne pripravená, pretože jeho obhajca nemal prístup do spisu. O strašnom a šokujúcom výsledku bolo už aj tak dopredu rozhodnuté – Annin manžel dostal trest štrnásť a pol roka odňatia slobody.

Anna po rozsudku neváhala ani sekundu a rozhodla sa ísť pracovať do výroby: „Musela som ísť pracovať, veď ako by som uživila deti. Tak som sa prihlásila do fabriky, kde sa rezali plechy. Pani, čo ma prijímala, mi povedala, že všetci odtiaľ utekajú, iba ja sa tam hlásim. Myslela som, že keď budem mať robotnícky profil, bude nám o niečo ľahšie. S plačom som si zvykla na tú ťažkú prácu,“ spomína.

Prečítajte si tiež: Pred popravou si stihli povedať posledné slová: Keď som sa lúčila s oteckom, nechcel ma pustiť z náručia

Ervín sa voči súdu a rozhodnutiu odvolal a mal ďalšie pojednávanie na Najvyššom súde v Prahe: „Vedela som, že aby to ranné pojednávanie v Prahe stihli, musia ísť z Bratislavy nočným rýchlikom.“ Anna sa chcela s manželom vidieť aspoň na pár minút a povedať mu, ako sa má ona a ich deti.

Nemohla sa ani prihovoriť

Tak sa prichystala a nastúpila do vlaku, v ktorom prevážali jej manžela: „Prosila som toho dozorcu, aby mi dovolil povedať manželovi aspoň, aké vysvedčenie mali deti. Nechcel mi to dovoliť. Celú cestu som stála pred tým kupé, aby som mohla môjho muža vidieť, bol veľmi zničený. Pochopiteľne, o tom, prečo bol zničený, vám hovoriť nemusím. Lebo ako sa vyšetrovalo v 50. rokoch, to vie dnes už každý.“

Najvyšší súd v Prahe nakoniec rozhodnutie prvostupňového súdu ešte navýšil. Ervín dostal absolútny trest, teda trest smrti, ktorý mu napokon znížili na doživotie. Pre neho aj jeho manželku to bola zdrvujúca správa.

Akcia B

Na Vianoce 1952 zaklopali na Annine dvere agenti a jeden z nich držal v ruke dekrét o vysťahovaní. Vtedy sa ukázala neľudskosť komunistického režimu. Rodina tak mala vyprázdniť byt v centre Bratislavy a odsťahovať sa na vidiek - do Dvorov nad Žitavou. „To boli Vianoce! Za pár dní sme sa mali vysťahovať a nevedeli sme, kam a čo tam budeme robiť,“ hovorí Anna.

Na druhý deň sa teda vybrala Anna spolu so svojim bratom pozrieť novú adresu, kam sa rodina mala presťahovať. No dvere im otvorila akási žena s dieťaťom. Keď sa išli o situácii informovať na miestny národný výbor, nikto im nevedel povedať nič. „Keď som sa prišla opýtať na Bezpečnosť, čo mám robiť, tam mi hrubo odvrkli, že keď mám adresu, mám sa tam presťahovať a byt vyprázdniť. S balením mi prišiel pomôcť švagor a potom sme sa rozhodli, že by sme išli bývať na Moravu, ku svokre do dedinky Okříšky na Vysočine.“

Úrady s návrhom nakoniec súhlasili a tak Annu spolu s jej deťmi prichýlila svokrina domáca pani Bartošová. Pani domáca pomohla tak Anne a jej deťom prežiť najkrutejšie a najhoršie obdobie života. Tento skutok svedčil o tom, že pani Bartošová mala srdce na pravom mieste. V jednej izbe veľkej 4x4 metre totiž uchýlila dve dospelé ženy a tri deti. Tie spávali na rozťahovacích matracoch, ale boli vďační, že majú strechu nad hlavou. 

Anna si našla prácu v pletiarni pančúch v Okříškách. Na tejto malej dedinke sa veľmi rýchlo ujali myšlienky komunizmu a tak si Anna neraz vypočula kolegyne či susedov, ktorí jej nadávali za to, že jej manžel „rozvracal“ republiku.

Viac sa dočítate na ďalšej strane.