Mali oslavovať narodeniny syna, no manžela vzala ŠtB. Anna zažila neľudskosť režimu na vlastnej koži
Prednedávnom oslávila krásnych 103 rokov a navyše získala vyznamenanie od prezidentky Zuzany Čaputovej.
BRATISLAVA 13. júla - Príbeh Anny Šestákovej siaha ku koncu prvej svetovej vojny. Narodila sa 2. júla 1918 v Myjave. Dievčatko pochádzalo zo živnostníckej rodiny, jej otec Pavel Ušiak bol majiteľom malej kaviarne, ktorá sa nachádzala priamo v mestečku. Starý otec Ján pracoval ako remeselník. Anna bola najstarším dieťaťom v rodine, mala ešte troch mladších bratov a jednu mladšiu sestru. Keďže išlo o veľkú rodinu, ich otec mal čo robiť, aby ju celú uživil.
Prvá svetová vojna zasiahla aj túto rodinu. Otec musel narukovať ako dobrovoľník a slúžiť v Bratislave, po skončení vojny prišla Anna ako 4-ročná o svoju milovanú mamu. V týchto časoch bolo zvykom druhýkrát sa oženiť - či už muž chcel, alebo nie.
Jeho deti museli mať mamu a niekoho, kto sa o ne postará, keď on bude preč. A tak sa Pavel oženil, no Anne to neprekážalo: „Tá moja druhá mama bola veľmi dobrá žena. Vzorne a s láskou sa o nás starších starala a s otcom mali ešte jednu dcéru, moju jedinú sestru.“
Museli sa presťahovať
Vo svojom rodnom meste chodila Anna do ľudovej školy, na ktorú má krásne spomienky: „Ako sa hovorilo, že nás za prvej republiky prišli Česi utláčať a počeštiť, to vôbec nebola pravda. Ja som mala veľmi dobrých učiteľov pôvodom z Čiech. Mali nás veľmi radi a dodnes si ich nadovšetko vážim.“
Situácia sa však zmenila a rodina sa musela na začiatku 30. rokov presťahovať do metropoly východného Slovenska - do Košíc. Annin otec tu prevzal staničnú reštauráciu a vstúpil do Živnostenskej strany.
Život v Košiciach za prvej Československej republiky
Anne však presun do Košíc vôbec neprekážal, práve naopak: „Košice boli mestom s mnohými národnosťami a vierovyznaniami, ale všetci vedeli žiť spolu, vo vzájomnej úcte.“ Z myjavskej ľudovej školy tak dievča prestúpilo na verejnú meštiansku školu pre dievčatá. Na konci štúdia tu žiaci dostali záverečné vysvedčenie, ktoré bolo vstupnou bránou k zamestnaniu.
V roku 1937 ju však otec poslal do Českého Tešína do nemeckej obchodnej školy. Prečo to urobil? Chcel, aby si dcéra zdokonalila nemčinu a získala zručností s obchodom. Toto obdobie sa Anne spája s úmrtím a pohrebom prezidenta Masaryka: „Bolo to úplne niečo iné ako dnes, ľudia ho mali vo veľkej úcte, veď to bol pán prezident! Koľko sme plakali, keď umrel, a tie zástupy na ceste, kadiaľ ho viezli... Dnes nemáme takú úctu k politikom.“
Okrem toho v tomto meste na konci 30. rokov na vlastnej koži pocítila mocenské snahy nacistického Nemecka a taktiež aj rast antisemitizmu a spoločenského napätia medzi národnosťami: „Pamätám si, ako šikanovali našich židovských spolužiakov a tiež, ako sa v meste stupňovala negatívna atmosféra voči Židom. To boli Sudety, nemecké prostredie, oni mali k Hitlerovi bližšie.“ Preto sa Anna vrátila domov a v Košiciach zažila aj zmenu v republike po „mníchovskom diktáte“.
Viac sa dočítate na ďalšej strane.
