Nechaj ma tak, ja chcem spať, odbila mamu. Netušila, že to bude ich posledná spoločná noc

PRAHA 10. júla - „Nechaj ma tak, mami, ja chcem spať,“ odháňala osemročná Hana Reinwaldová svoju mamu, ktorá ju objímala predtým, ako 9. júna 1942 išla spať. Na druhý deň musela jej matka nastúpiť do transportu. Už sa nikdy nestretli.

„Pripadala som si veľmi dôležitá, pretože som v ten deň nemusela ísť do školy. Bola som na to hrozne pyšná. Vôbec mi nedošlo, čo sa deje,“ opisuje pre Paměť národa Hana Reinwaldová, neskôr Fousová, prvé okamihy potom, čo sa s mamou toho dňa skoro ráno rozlúčila na vyľudnenej stanici v stredočeskom Městci Králové.

Putovanie po rodine

Jej matku spolu s ďalšími 28 Židmi odviezol vlak do Terezína. A pretože Hanin otecko bol v tom čase už po smrti, čakala ju dlhá cesta po domácnostiach najrôznejších známych a príbuzných, z ktorých niektorí jej dávali najavo, že ako „miešanka“ u nich nie je práve vítaná.

Až do ôsmich rokov prežívala Hana Reinwaldová s rodičmi - a neskôr už len s mamičkou - pomerne šťastné detstvo jedináčika. Už na začiatku druhej svetovej vojny sa jej rodičia formálne rozviedli - matka bola Židovka, kdežto otec nie. Verili, že tým zabránia zhabaniu rodinného domu s veľkou záhradou. O ten ale nakoniec aj tak prišli: keď Josef Reinwald v roku 1940 zomrel, jeho žene Emílii s dcérou zostala v dome len jediná miestnosť s kuchyňou, ostatné priestory obsadili noví nájomníci.

Tá hviezda bola krásna

Ďalšia diskriminácia na seba nenechala dlho čakať. Hanina mamička musela odovzdať cenné veci, kamarátky ju navštevovali už len večer a potajomky. Niektorí susedia sa k nej začali správať hrubo. Jedného dňa malá Hana zistila, že zmizol jej milovaný jazvečík Joklík.

„Mamička povedala, že ho prešlo auto. Lenže našou ulicou nejazdili žiadne autá. Auto sme mali len my, a to stálo vonku, na polenách,“ spomína Hana. Až oveľa neskôr jej došlo, ako to bolo naozaj: „Židia nesmeli mať žiadne zvieratá, ani rybičky, nieto psa.“

Potom jej mama priniesla domov látku so žltými hviezdami, ktoré vystrihovali a prišívali si ich na oblečenie. „A ja som ich tiež silou-mocou chcela, pretože sa mi to strašne páčilo. Tá hviezda bola krásna,“ hovorí Hana. Vtedy vôbec netušila, čo to znamená, keď je niekto Žid alebo Židovka.

Kto sa postará o Hanu?

Emilie Reinwaldová získala na začiatku vojny, kým sa ešte Židia mohli vysťahovávať, povolenie vycestovať do Spojených štátov. Lenže vízum platilo len pre ňu, nie pre jej dcéru. A tak sa rozhodla zostať v protektoráte. Neskôr už nesmela cestovať ani pár kilometrov z miesta bydliska. Keď chcela napriek zákazu ísť na pohreb svojej sestry, ktorá zomrela na tuberkulózu, odpárala si vo vlaku na záchode židovskú hviezdu z kabáta a pri ceste späť ju na rovnakom mieste znovu prišila.

Stále však verila, že neskončí v transporte do Terezína. Krátko po atentáte na Heydricha dostali všetci Židia predvolanie, Emilie Reinwaldová ale medzi nimi nebola. Snáď preto, že vychovávala malú Hanu „miešanku". Dva dni pred odchodom transportu ale dostala telegram, že sa má pripojiť k ostatným Židom z Městce Králové. Tento príkaz ju zaskočil nepripravenú. Nielenže nečakala, že bude musieť do Terezína, ale tiež nezabezpečila nikoho, kto by sa v čase jej neprítomnosti postaral o jej dcéru. Nenašiel sa nikto a ona trávila posledné hodiny doma v neistote, či sa Hany vôbec niekto ujme.

Viac sa dočítate na ďalšej strane.