Nechaj ma tak, ja chcem spať, odbila mamu. Netušila, že to bude ich posledná spoločná noc

Teta Irma a strýko Karel Budínsky žili v Prahe, v pavlačovom dome na Senovážnom námestí. Hane sa tam veľmi nepáčilo, dom bol nevľúdny a teta pomerne prísna. Príliš sa jej nepáčilo ani v škole. Ako polovičná Židovka nemohla pokračovať na gymnáziu a zostala na všeobecnej škole s oveľa slabšími deťmi. Učiteľka-nacistka ju raz pred celou triedou nabila palicou, keď si všimla, že Hana pri nacistickom pozdrave len naprázdno otvára ústa.

Kým sa mamička zdržiavala v Terezíne, malej Hane posielala pravidelne listy. Niektoré, veľmi stručné, písala po nemecky na predtlačené kartičky. Iné, ktoré písala na tenký letecký papier, boli zhovorčivejšie. Jeden z listov doručili do domu na Senovážnom námestí práve vo chvíli, keď sa Hana hrala v parku s deťmi.

Strýko pre ňu prišiel, aby išla domov a napísala mamičke odpoveď. „Ja som mu povedala, že nikam nejdem, že jej písať nechcem, že sa chcem hrať. A on mi strelil facku. To bolo prvý a poslednýkrát, čo niečo také urobil, on, ktorý bol tak dobrý. Tak som musela ísť domov a písať list, hoci ma to nebavilo,“ spomína Hana.

Kedy sa vráti mama?

Strýko sa vrátil z lágru už tretieho mája a zapojil sa do pražského povstania. Ich domov na Senovážnom námestí sa ocitol v strede diania, na neďalekej Jindřišskej veži si Nemci vybudovali guľometné hniezdo. Čoskoro sa aj Praha dočkala vytúženého konca vojny a Hana netrpezlivo očakávala mamičkin návrat.

Zakaždým, keď počula zvonček, sa natešená rozbehla k dverám: „Vracali sa rôzni príbuzní. A ja som vždy hovorila: ,To je mamka!' A letela som po tej dlhej chodbe otvoriť. Nikto mi nič nepovedal. Len po sebe vždy tak divne pozerali." Ubiehali mesiace a Hana prestala čakať na ďalšie zazvonenie zvončeka. Pomaly jej dochádzalo, že mamička sa už nevráti.

Prežil iba mladší brat jej mamky

Jediný, kto z najbližšej rodiny Emilie Reinwaldovej prežil, bol jej mladší brat, ktorému sa podarilo zatajiť svoj židovský pôvod a celú vojnu prežil s falošnými dokladmi. Vrátil sa tiež zať jednej z babičkiných sestier, ktorého žena a syn spoločne odišli do plynu: „Mal úplne šedivé vlasy a veľa nehovoril,“ hovorí Hana. Ďalšieho príbuzného sovietski vojaci pri oslobodení Osvienčimu vytiahli z hromady mŕtvych.

Po vojne k nim prišiel na obed: „Bol ostrihaný na kratučkého ježka a uprostred hlavy mal vyholený pruh - to im tak strihali, aby nemohli utiecť. Pozorovala som ho, ako jedol polievku a po každej druhej alebo tretej lyžici si musel utierať pot. Nevedela som to pochopiť. A potom mi ujo vysvetlil, že dlho hladoval a je tak zoslabnutý, že jesť mu robí ťažkosti.“

Vrátila sa tam, kam si myslela, že odišla jej mamička

Ako sirota mohla Hana po vojne odísť na ozdravný pobyt tam, kde si predtým myslela, že odišla aj jej mamička - do Švédska. Nejaký čas strávila aj vo Francúzsku, kde stretla bývalého terezínskeho väzňa. Plánovaný pobyt vo Veľkej Británii ale prekazila zmena režimu v roku 1948. Hana študovala na francúzskom gymnáziu, po maturite začala pracovať ako letuška. Vydala sa a vychovala dvoch synov.

V závere natáčania spomienok pre Paměť národa Hana bilancuje: „Asi by som bola úplne iný človek, keby ma mohla vychovať mamička.“ Domnieva sa, že strata matky, rovnako ako všetky odmietnutia, ktoré v detstve prežila, poznamenali jej psychiku na celý život.