Nechaj ma tak, ja chcem spať, odbila mamu. Netušila, že to bude ich posledná spoločná noc
Alexandra Valková
Alexandra Valková

Nechaj ma tak, ja chcem spať, odbila mamu. Netušila, že to bude ich posledná spoločná noc

Ďalší silný príbeh z čias nacistického vládnutia, ktorý chytí za srdce.

Vľavo Hana s mamou, vpravo Hana dnes — Foto: Paměť národa

Vtedy som si rozbila koleno, spomína Hana: „Naháňala som sa s deťmi a mamka nám hovorila, aby sme nelietali. Keď som si rozbila koleno, ešte mi vynadala. Potom som na ňom mala chrasty a tú poslednú noc, keď sme boli spolu, mi to koleno stále bozkávala a hovorila, aby som sa na ňu nehnevala, že na mňa bola taká.“

,,Nechaj ma tak, mami, ja chcem spať," odbila ju malá dcéra, ktorá netušila, že je to posledný večer s mamičkou v jej živote a dodala: „Ale ona plakala a stále ma pusinkovala.“ Druhý deň pred piatou hodinou rannou Hana odprevadila matku na stanicu. Spolu s ňou odchádzalo dvadsaťosem miestnych Židov, medzi nimi aj niekoľko Haniných detských priateľov: deväťročná Věra Dubová, rovnako stará Dagmar Stránská a jej jedenásťročný brat Tomáš. Nikto z nich sa už domov nikdy nevrátil.

Zúbožené deti z Bialystoku

Pre niektorých z nich sa stalo na nejakú dobu prestupnou stanicou terezínske geto, väčšina (medzi nimi aj Věra, Dagmar a Tomáš) ale rovno pokračovala ďalej, na východ, do koncentračných táborov v dnešnom Bielorusku. Emilie Reinwaldová zostala v Terezíne, kde boli v tom čase väznení aj jej rodičia a brat.

Hana príležitostne dostávala od matky listy, ktoré neprešli nemeckou cenzúrou: prepašoval ich jeden známy Emiliiných rodičov. V poslednom liste zo septembra 1943 Emilie písala, že ju vybrali ako jednu z opatrovateliek pre detský transport, ktorý pôjde z Terezína do Švédska. A malá Hana skutočne až do konca vojny verila, že jej mamička je v bezpečí vo Švédsku, odkiaľ sa onedlho vráti. Až o mnoho rokov neskôr sa jej podarilo vypátrať, ako jej matka s najväčšou pravdepodobnosťou zahynula.

Hana v detstve.
Hana v detstve. Foto: Paměť národa

Transport predstavovalo 1260 detí, ktoré nacisti priviezli v auguste 1943 zo zrušeného geta v Bialystoku na území obsadeného Poľska. Zúbožené a vydesené deti, ktoré sa zrejme predtým prizerali vyvraždeniu svojich rodičov, už vedeli, čo sú to plynové komory. „Gas, gas," kričali, keď ich zaviedli do spŕch. Niet divu, že ich nacisti zámerne držali bokom od ostatných obyvateľov Terezína, ktorí v tom čase ešte nemali povedomie o strašnej realite vyhladzovacích táborov.

Starali sa o ne, no nakoniec aj tak skončili v Osvienčime

Vyhladovaným a zanedbaným deťom sa dostalo na tamojšie pomery nevídanej starostlivosti, dostávali pravidelnú stravu, bolo o ne relatívne dobre postarané. Šírili sa zvesti, že pôjdu do niektorej z neutrálnych krajín, snáď do Švédska (ale hovorilo sa aj o Švajčiarsku a o Palestíne), a že ich nacisti vymenia za nemeckých zajatcov. K starostlivosti o tento špeciálny detský transport vybrali z radov terezínských väzňov 53 opatrovníkov. Lenže transport, ktorý 5. októbra 1943 odišiel z Terezína, nemieril ani do Švédska, ani do Švajčiarska, ale do Osvienčimu. Hneď po príchode boli všetky deti aj ich opatrovatelia zavraždení.

Hanu ešte mnoho rokov po vojne ťažili úvahy, prečo nacisti venovali deťom z Bialystoku takú starostlivosť. Boli už od začiatku odsúdené na smrť? Alebo Nemci predsa len uvažovali o ich výmene, takže aj jej matka mala šancu na záchranu?

Strýko jej dal facku len raz v živote

O osemročnú Hanu sa najprv starala mamičkina priateľka: „Mala som ju hrozne rada.“ Lenže manžel spomínanej kamarátky bol advokát a obával sa, že starostlivosť o „židovskú miešanku“ by mohla uškodiť jeho advokátskej praxi. A tak u nich mohla zostať len dva týždne, aby dokončila školský rok.

Na začiatku prázdnin si pre ňu prišiel strýko, ktorého nikdy nevidela, bol to manžel mamičkinej mŕtvej sestry: „Zbalil ma a odviezol k ďalším príbuzným do nejakej dediny. V živote som tých ľudí nevidela.“ Na statku pri Benešove ale pobudla len do konca leta, čoskoro ju čakala ďalšia opatrovateľka. Ujala sa jej teta Irma, sestra Haninej babičky. Ako jediná z celej rodiny nemusela do transportu, pretože jej manžel nebol Žid.

Viac sa dočítate na ďalšej strane.

Časť 2 / 3

Už ste čítali?

Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu…

Kipchanga Chemwotei Sakong pre známych jednoducho Kip. O Slovensku dlho nič nevedel.…

Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť…

K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral…

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…

Horský vodca Ján Kořínek: Ak sa stretnete zoči-voči medveďovi,…

Pre milovníkov prírody a turistov má jasný odkaz.

František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no…

Vnúčatám kúpil ako hračku smetiarske auto, aby im mohol ukázať,…

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…