Čítajú lokálne noviny a fandia miestnemu futbalu. Toto sú príbehy utečencov, ktorí našli nový domov
Kampaň má ukázať, že utečenci sú prirodzenou súčasťou našej spoločnosti.
PRAHA 24. júla – Nová kampaň Amnesty International poukazuje na to, kto sú utečenci v Českej republike a aké životy tam žijú. Na prekvapenie mnohých ľudí, životy utečencov vyzerajú „typicky česky“. V projekte predstavili sýrskeho inžiniera na dôchodku, ktorý si číta české noviny po nedeľnom obede, Afgánku, ktorá sa teší, keď dá Sparta gól, aj Angolčana, ktorý si po bohoslužbe opeká pstruha na svojej záhradke.
„Kampaňou chceme poukázať na to, že napriek súčasným debatám o tom, či ľuďom utekajúcim pred násilím, prenasledovaním a chudobou vôbec pomáhať a či je možné pokojné spolužitie, sú utečenci a migranti už dávno neoddeliteľnou súčasťou českej spoločnosti a na mnohých úrovniach ju obohacujú a sú pre ňu nesporným prínosom,“ píšu o iniciatíve ich tvorcovia.
Fatima Rahimi
Ako prvá sa predstavila Fatima, novinárka, moderátorka a terapeutka vo výcviku. „Pred dvadsiatimi rokmi som ešte ako dieťa musela z politických a bezpečnostných dôvodov utiecť s rodinou z rodného Afganistanu. Po dlhej a vyčerpávajúcej ceste sme sa rozhodli požiadať o azyl v Česku, ktoré sa stalo mojím novým domovom. Aktuálne pracujem pre Denník Referendum a ako externá moderátorka pre ČRo Radio Wave v relácii Hergot!, kde sa zameriavam na náboženstvo a spoločnosť. Od mala milujem futbal a moja vášeň pre tento šport mi zostala dodnes,“ povedala o sebe.
Leonardo Teca
Leonardo ide v stopách svojho otca, ktorý bol v Angole baptistickým kazateľom. „Regionálna vláda môjho otca považovala za nepriateľa, preto celú našu rodinu perzekvovali. Situácia sa vyostrila, keď angolskí marxisti začali zatvárať cirkvi a páliť kostoly. Otec sa proti tomu staval a oni sa potom začali mstiť celej našej rodine. Bratovi, ktorý ťažko ochorel, zakázali liečbu a on neskôr, bohužiaľ, zomrel. Mňa v 80. rokoch vláda poslala proti mojej vôli na ‚prevýchovu‘ do vtedajšieho Československa, čo pre mňa bolo veľmi ťažké,“ zveril sa.
Po príchode do Československa začal študovať na strojárskej škole, no po revolúcii sa vrátil k štúdiu náboženstva. Dnes pôsobí ako evanjelický farár v Kladne. „V Česku som našiel nový domov, moja rodina i čas, ktorý som s nimi nemohol prežiť, mi však stále chýba. Našťastie, vďaka technológiám môžeme byť v kontakte aspoň na diaľku,“ dodal.
Louai Alskaf
Louai sa v roku 1947 narodil v Sýrii ako najmladšie dieťa. Zmaturoval a dva roky si šetril, aby mohol ísť študovať do Československa. „Potom som odletel do ČSR, kde som študoval na stavebnej fakulte v Brne. Štúdiá som dokončil v roku 1976 a potom som sa vrátil do Sýrie,“ prezradil.
Po vypuknutí vojny v Sýrii v roku 2011 musel spolu s celou rodinou utiecť. Najprv v roku 2013 do Abu Zabí, kde žije jeho syn Wael: „Po troch rokoch sme sa s manželkou rozhodli vrátiť do Čiech, na ktoré som mal pekné spomienky z mladosti, a našli sme tu nový bezpečný domov.“
Ivan Vlasyuk
Ivan pochádza z Ukrajiny. Počas štúdia sa dostal do zahraničia, naučil sa francúzsky a anglický jazyk a pol roka pracoval v Afrike. „Prišla mi ponuka práve do Ostravy, prijal som to a som tu dodnes,“ povedal. Dnes pomáha medzinárodným korporáciám po celom svete vyvíjať softvér. „Žiť v Česku je niečo medzi New Yorkom, Afrikou a Londýnom. A to ma osobne veľmi baví,“ povedal.
