Dobré noviny
Pred popravou si stihli povedať posledné slová: Keď som sa lúčila s oteckom, nechcel ma pustiť z náručia
Alexandra Valková
Alexandra Valková

Pred popravou si stihli povedať posledné slová: Keď som sa lúčila s oteckom, nechcel ma pustiť z náručia

Deti Jozefa Hořejšího, výrobcu kočíkov popraveného komunistami. Najstaršia dcéra Růžena uprostred.
Deti Jozefa Hořejšího, výrobcu kočíkov popraveného komunistami. Najstaršia dcéra Růžena uprostred. — Foto: Paměť národa

Štyridsaťtri rokov po otcovej smrti sa dcéra dočkala významného momentu. 

PRAHA 6. júla - Růžena Sojková strávila so svojím otcom Jozefom Hořejším poslednú noc v cele smrti pred jeho popravou 7. januára 1950. Bývalého majiteľa továrne na kočíky odsúdili na smrť ako člena údajnej "teroristickej bandy". Príbeh rodiny opisuje portál pametnaroda.cz. 

„Viete, aké to je, keď k vám prídu policajti, že sa máte ísť rozlúčiť s oteckom, pretože ráno ho popravia?“ Položila Růžena Sojková rečnícku otázku žiakom z mělnickej základnej školy, ktorí jej príbeh zaznamenali v rámci projektu Príbehy našich susedov. V jeden chladný januárový večer, keď sa s tatinkom lúčila, mala 17 rokov. Komunistická moc, ktorá ho odsúdila na smrť, poznamenala osud celej jej rodiny.

Idem sa opýtať, kedy pustíte tatinka

Růženín otec Josef Hořejší bol vyučeným čalúnnikom, ale časom začal opravovať detské kočíky, otvoril si na dvore domčeka v Mělníku malú dielňu a nakoniec sa vypracoval na majiteľa továrne na kočíky, ktorá zamestnávala 160 ľudí. Vo väzení sa ocitol prvý raz už za protektorátu: zatkli ho v čase takzvanej heydrichiády a strávil 14 mesiacov na Pankráci. Růžena v roku 1947 absolvovala meštiansku školu a nastúpila do kancelárie v rodinnej firme, kde ju dočasne potrebovali na výpomoc: „Školu si urobíš napríklad budúci rok,“ navrhol jej otec. Lenže budúci rok už malo byť všetko inak. 

Rodina Hořejších v dolnej rade zľava.
Rodina Hořejších v dolnej rade zľava. Foto: pametnaroda.cz

Na konci februára 1948, keď v Československu prevzala moc KSČ, Josef Hořejší odišiel na pracovnú cestu. Růžena bola v kancelárii sama, keď tam hneď 26. februára, deň po prevrate, dorazili dvaja robotníci, páni Buchar a Havlíček. Všetkých príbuzných rodiny Hořejších vykázali z fabriky a oznámili: „Tak vážení súdruhovia, teraz už nie je továreň pána Hořejšího, teraz už je vás, robotníkov, a kto bude proti, na toho vonku čaká SNB.“

Keď nasledujúci deň Josef Hořejší prišiel do práce, nové vedenie ho dalo zatknúť. „My sme nič nevedeli, nikto nám nič nepovedal,“ konštatuje Růžena Sojková. Rodina však tušila, že otcovu situáciu zhoršuje aj to, že nemá dobré vzťahy s predsedom mělnickeho okresného národného výboru Bedřichom Šťastným, s ktorým sa pred februárom 1948 často názorovo stretával v miestnej tlači. Po troch týždňoch sa pätnásťročné dievča vypravilo priamo za Bedřichom. „Ja som Hořejší a idem sa opýtať, kedy nám pustíte otecka,“ ohlásila sa v predsedovej kancelárii. „Však my si ho tu nenecháme,“ odbil ju Šťastný a na druhý deň skutočne otca pustili.

Stánok firmy Hořejších v pražskom Veľtržnom paláci, rok 1947.
Stánok firmy Hořejších v pražskom Veľtržnom paláci, rok 1947. Foto: pametnaroda.cz

Kým továreň na kočíky pod novým vedením rýchlo krachovala, rodina Hořejších živorila ako súkromní poľnohospodári, hospodáriaci na šiestich hektároch polí. 

Vo februári 1949 Josef ochorel na vážnu chrípku a ležal doma s vysokými horúčkami. „Zrazu sa doma objavili dvaja chlapi v kožených kabátoch, že chcú hovoriť s oteckom. Mamička hovorila, že leží,“ rozpráva Růžena Sojková. Príslušníci ŠtB ho dali vyšetriť vojenským lekárom a ten zistil, že otec nie je schopný prevozu. Muži teda odišli. „Otecko do rána zmizol.“

Bola chyba, že sa vrátil 

Josef Hořejší aj vo svojom vážnom stave v noci utiekol za hranice. „Neviem, či mamička o niečom vedela, ale my deti nie,“ spomína Růžena Sojková. Až o niekoľko mesiacov neskôr, keď s ním rodina trávila poslednú noc na cele smrti, sa dozvedeli, ako ono obdobie prežil. Strávil nejaký čas v utečeneckom tábore v Nemecku, pravdepodobne v Regensburgu. Tu ale pre seba nevidel žiadnu budúcnosť, cnelo sa mu po domove a veril v skorý pád komunistického režimu, takže sa odhodlal k návratu. S pomocou spoľahlivého prevádzača, svojho bývalého zamestnanca, prekročil hranicu a ukrýval sa v Lounoch, kde žil jeho bývalý zákazník Kamil Novotný.

„Veľká chyba bola, že sa vrátil. Tu poslednú noc sme sa ho pýtali prečo, a on povedal: ,Nepoznal som reč a chýbali ste mi!’“ Růžena Sojková

V Lounoch sa Josef Hořejší zapojil do činnosť odbojovej skupiny MAPAŽ, pomenovanej skratkou mien Masaryk - Palacký - Žižka. Zaoberali sa šírením protikomunistických letákov a napomáhaním k prechodom hranice, ale obžaloba na súde im už o pár mesiacov neskôr prisúdila ďaleko rozsiahlejšiu činnosť. Už v auguste 1949 si pre Jozefa Hořejšího a jeho spoločníkov, Kamila Novotného, ​​Bohumila Klempta a Jozefa Plzáka, prišla Štátna bezpečnosť.

Medzitým v Mělníku prišli zatknúť aj Růženinu matku, ktorá sa do tej doby s pomocou rodinného právnika úspešne bránila pokusom o vysťahovanie. V čase jej neprítomnosti ŠtB prehľadala byt. K hlavným "dôkazom", ktoré objavila, patrili mandle a čokoláda, ktoré im otec priviezol zo svojej krátkej emigrácie. „Všetko z toho nám zobrali, dali na hromadu a povedali, že si z toho nesmieme nič brať. A potom nám povedali, že nás ráno prídu vysťahovať,“ opisuje Růžena Sojková.

Dievčatko zúfalo bežalo za babičkou a tetou, aby im pomohli zbaliť všetko vybavenie bytu. Ráno naozaj prišiel pred dom traktor a vysťahoval všetky ich veci do malého, špinavého bytu plného krýs, bez akejkoľvek možnosti kúrenia, kde rodina strávila nasledujúce dva roky.

Viac sa dočítate na ďalšej strane: 

 

Časť 1 / 2

Už ste čítali?