Psychologička: Nemajme výčitky, ak sa počas pandémie cítime dobre. Za šťastie si je zodpovedný každý sám

BRATISLAVA 2. júla - Pandémia ovplyvnila naše životy vo všetkých smeroch. Neodmysliteľný dopad má ešte stále aj na naše duševné zdravie. Prečo nie sme počas neistého obdobia aktívni? Čo robiť s apatiou? A ako nemať výčitky svedomia, ak sa počas svetovej pandémie cítime dobre?

Na to všetko odpovie psychologička Veronika Ragan, autorka projektu Spomiluj, v rámci ktorého sa snaží s ľudskosťou šíriť osvetu o duševnom zdraví, ktoré sa týka každého z nás.

Majú ľudia po dvoch vlnách pandémie smutné duše? 

Myslím si, že je to veľmi individuálne. Niektorí ľudia v pandémii našli to svoje. Iní sa ešte viac stratili. Je to päťdesiat na päťdesiat. Môžem vychádzať iba zo svojich skúsenosti s mojimi klientmi, ktorí pochádzajú väčšinou z okolia Bratislavy a sú skôr zo strednej spoločenskej triedy, aj keď ich nechcem nijako „kastovať“.

Niektorí z nich zatriasli počas pandémie svojimi škatuľami a zistili, že možno to, ako žili doteraz, im nevyhovuje. Pandémiu využili ako čas a priestor na reflektovanie. Odišli z prác, ktoré im nevyhovovali a začali sa venovať niečomu inému, alebo odišli z toxických vzťahov.

Samozrejme, mám aj klientov, ktorých covid veľmi zranil. Príčinou väčších zranení môže byť externé ťažisko kontroly nad svojim životom a nižšia schopnosť adaptability na nové podmienky. Pandémia len umocnila ich vzorec nazerania na svet, že nad naším životom majú skôr kontrolu vonkajšie vplyvy, nad ktorými nemáme osobnú moc. Pre týchto ľudí bol covid určite náročnejším. Už len prijať tú situáciu pre nich bolo naozaj ťažké.

S akými problémami sa na vás vaši klienti počas pandémie najviac obracajú?

Určite to boli vzťahy. Či už ide o single ľudí alebo páry v krátkodobých či dlhodobých vzťahoch. Zároveň sa na mňa obracali všetci, ktorí si začali všímať kostlivcov, čo majú poskrývaných v skrini. Ozvali sa mi aj ľudia, ktorí si prechádzali ťažším neurotickým obdobím, úzkosťami, alebo depresívnymi stavmi.  

Aj keď som poväčšine riešila vzťahové problémy, tie sa odvíjajú od toho, aký má človek vzťah sám so sebou. Preto sme v rozhovoroch často preberali skôr to, ako človek vníma sám seba. Pandémia predstavuje ten čas, keď sme nútení ostať sami so sebou. Núti nás neutekať z domu do práce a z práce na tréning a z tréningu za kamarátmi, kde nemáme čas reflektovať, ako ten život žijeme.

Niektorí ľudia môžu mať pocit, že im počas pandémie život prešiel pomedzi prsty. Čo s tým?

To nemuselo byť zapríčinené len pandémiou. Ten život mohol pretekať pomedzi prsty už dávno predtým. Možno to zaregistrovali už pred pandémiou, no nebolo to pre nich tak vážne a dôležité. Práve počas pandémie ich to mohlo dobehnúť. Ak sa však už človek takto cíti, neexistuje univerzálna rada, ktorá ihneď pomôže. Odporúčam vyhľadať psychológa alebo terapeuta, ktorý sa bude venovať ich špeciálnemu prípadu. Ten problém totiž vždy býva niekde inde a na to môžu spoločne prísť.

Počas karantény začalo byť veľa ľudí aktívnych. Kváskujú, otužujú sa, bicyklujú. Čo robiť s pocitom, ak medzi nich človek nepatrí a skôr upadol do apatie?

Dôležité je neporovnávať sa. Ak si poviem, že títo ľudia teraz kváskujú a ja doma nič nerobím, ničomu to nepomôže. Každý má za svojím správaním nejakú motiváciu. Niekto kváskuje, pretože ho to baví. Ja nemusím kváskovať len preto, že to robia ostatní. Možno robím niečo iné, čo ma stimuluje, a to zas nemusia robiť iní.

Dá sa vôbec úzkosť premeniť na produktivitu? 

Veľkú úlohu v tom zohráva naša zóna komfortu. Máme strach z neznámeho a nevieme si nájsť novú cestu. A ak si už nejakú vyberieme, sú to často tie, ktoré majú pre nás z krátkodobého pohľadu nejakú výhodu. Niekedy však iba stojíme na križovatke a nevieme, kam sa pohnúť. Nevieme, ako svoj strach premeniť na niečo pozitívne.

Viac si môžeme prečítať na ďalšej strane.