Hľadáte netradičný zážitok? Inšpirujte sa slovenskými velikánmi Štefánikom, Štúrom, Baničom

BRATISLAVA, 21. júna - O každom z našich velikánov by sme pravdepodobne dokázali povedať pár viet. Každý z nich však viedol inšpiratívny život, ktorý by bol podnetným námetom na román. Inšpirujte sa obľúbenými aktivitami, vecami či miestami M.R. Štefánika, Mórica Beňovského, Ľudovíta Štúra, J.M. Hurbana a Štefana Baniča a darujte svojim blízkym netradičný zážitok.

M. R. Štefánik: Charizmatický génius vymyslel zlepšováky a nejeden vynález   

„Osobnosť Milana Rastislava Štefánika je dodnes zastretá mysticizmom a rúškom tajomstva. Napriek nízkemu vzrastu a kiahňam, ktoré mu v detstve poznačili tvár, ho dobové pramene opisujú ako muža, ktorý mal neuveriteľný šarm.“ Ten podľa etnologičky a historičky Kataríny Nádaskej pôsobil ako magnet. Na ženy rovnako ako na mužov.

Pochádzal z dvanástich detí a zo vzdelanej evanjelicky rodiny. „Výborne sa učil, otec ho odmalička podporoval v štúdiu.“ Keď sa však Milan neskôr rozhodol pre astronómiu, otec nebol ktovieko nadšený. Chcel, aby sa stal účtovník. Príťažlivosť, charizma, prirodzená autorita, inteligencia, rozhľad a vzdelanie mu otvorili brány do sveta. Získal hodnosť generála francúzskej armády, aj reputáciu ako astronóm. Už v mladom veku mohol naplno prejaviť svoje kvality ako diplomat a politik, čo aj adekvátne využil pre podporu vzniku Československej republiky.

Chodiaca charizma a šarm

Na Mont Blancu založil observatórium a výpravami do sveta získaval nové poznatky. „Istý čas žil aj na Tahiti, kde sa venoval fotografii a zaujímal sa o miestne zvyklosti. Pobyt ho inšpiroval k napísaniu knihy Ekvádorský zápisník,“ prezrádza Katarína Nádaská.  V Paríži mu otváral brány palácov takmer každý vysoko postavený človek a diplomat. „Mal veľa prívrženkýň (manželiek či dcér) aj prívržencov z prostredia diplomatických kruhov. Ohúril aj japonského cisára či Číňanov, čo podporilo vznik čulých čínsko-československých obchodných stykov,“ pokračuje Zuzana Pravdová.  

Zomrel ako tridsaťosemročný pri leteckej tragédií opradenej rúškom tajomstva. Hoci novodobé hoaxy vykresľujú Štefánika ako sukničkára, jeho jedinou skutočnou láskou bola žena výnimočných kvalít zo starého talianskeho šľachtického rodu, Giuliana Benzoni. Podobne ako Štefánik, aj ona sa angažovala v diplomacii a oduševnene bojovala proti diktatúre a fašizmu. Štefánik jej daroval zásnubný prsteň, no oženiť sa s ňou nestihol. Markíza Benzoni sa viac nevydala. Podľa českého historika Pavla Kosatíka kúpil Štefánik pri Tahiti menší ostrov, kde sa plánovali s Giulianou usadiť. Raz si do svojich poznámok zapísal: „Žil som krásny život, prežíval som večnosť v sekundách.“ V živote, počas ktorého žil naplno každý jeden deň, sa riadil jednoduchým heslom: Veriť, milovať, pracovať.

Móric Beňovský: Dobrodruh, ktorý sám o sebe napísal bestseller

Móric Beňovský (1746 - 1786 ) bol rebel a dobrodruh. Jeho mama, šľachtičná Rozália Révayová, sa dvakrát vydala. Prvému mužovi (vo veku jej starého otca) porodila šesť detí. Plukovníkovi zo zemianskej rodiny, Samuelovi Beňovskému, ďalších jedenásť. Keď mal Móric štrnásť rokov, matka zomrela. Nasledovali boje o dedičské konanie a švagrovia podali na Mórica žalobu za násilné odobratie majetku. Súdu sa vyhol útekom na Spiš, kde skúšal vyrábať elixír večného života. Oženil sa so Zuzanou Hӧnschovou, ktorú mal podľa etnologičky a historičky Kataríny Nádaskej „veľmi rád.“ V Poľsku bojoval za nezávislosť od Ruska. Padol do zajatia, no zorganizoval vzburu a spolu s ďalšími väzňami sa mu podarilo uniknúť. Zmocnil sa lode Sv. Peter a Pavol a preplavil Tichý oceán. V tom čase sa pustil do písania autobiografickej knihy Pamäte a cesty.

Miloval ho Paríž aj Madagaskar

Cez Japonsko sa dostal do Makaa a vstúpil do služieb k Francúzom. V Paríži, kam za ním pricestovala aj manželka, si získal vynikajúce renomé a priazeň francúzskeho kráľa Ľudovíta XV, ktorý ho ako svojho nástupcu vyslal na Madagaskar. Počas troch rokov chránil domorodých obyvateľov pred zavlečením do otroctva, za čo si ho domáci výnimočne cenili. Pričinil sa údajne aj o výstavbu sídlisk a ciest, kreslenie máp a geografické prieskumy.  Keď mal tridsať rokov, vymenovali ho za „kráľa kráľov“. Išlo pravdepodobne o najvyššie postavenie len na jednom území ostrova. Po návrate do Paríža získal hodnosť francúzskeho generála a v roku 1778 mu Mária Terézia udelila titul gróf.

Po návrate do vlasti kúpil rodine kaštieľ v Beckovskej vieche. Bol otcom synčeka Samuela, ktorý zomrel ako malý, a dcér Rozálie a Žofie. O svojom krátkom, no výnimočne dobrodružnom živote napísal vlastný bestseller. Pamäti a cesty vyšli po celom svete vo viacerých jazykoch vrátane angličtiny, francúzštiny, holandčiny, japončiny, švédčiny. Podľa odborníkov je však možné, že si Beňovský mohol niektoré fakty v knihe prikrášliť.

Ľudovít Štúr: Miloval kávu a člnkovanie na Dunaji 

Ľudovít Štúr (1815 - 1856) pochádzal z rodiny evanjelického učiteľa. Žiaden div, že sa od malička intenzívne vzdelával. Bohatá domáca knižnica a príklad študovaného otca malého Ľudovíta výrazne ovplyvnil. „Zaslúžil sa o uzákonenie moderného slovenského jazyka, bol skvelý novinár, politik, diplomat, ktorý celý život bojoval za samostatnosť Slovákov. Mal obrovské plány, talenty, danosti,“ hovorí etnologička a historička Katarína Nádaská. 

Podľa učiteľky dejepisu Zuzany Pravdovej „ovládal slovanské jazyky, francúzštinu, nemčinu, latinčinu, gréčtinu, maďarčinu. Učil sa anglicky, aj hebrejsky. Bol to výnimočne húževnatý, disciplinovaný a činorodý človek, ktorý neúnavne pracoval. Zo svojho bytu na Panenskej ulici v Bratislave viedol napríklad redakciu Slovenských národných novín.“ Dokázal si zaspievať a dobre sa zabaviť, v kolektíve bol však autoritatívny a Janko Francisci ho nazval dokonca aj „despotom“.

Fešák, ktorý si potrpel na výzor

Jasný hodnotový rebríček ho priviedol k názoru, že naplno sa môže vložiť buď do práce pre národ, alebo pre rodinu. Nič medzitým. Aj pre Štúra to však bola chvíľami dilema. Podľa Kataríny Nádaskej to bol „krásny, vysoký muž s gentlemanským správaním.“ Ženy sa okolo neho neustále točili. Fešák s modrými očami bol však tak trochu aj narcisom. Výnimočne si potrpel na svoj zovňajšok. Patričnú pozornosť venoval svojej brade, oblečeniu a celkovému výzoru. Podľa Kataríny Nádaskej si všade so sebou nosil taštičku s doplnkami na bradu. „Mal v nej zrkadielko a vosk, nožnice a hrebienky, aby si ju mohol kedykoľvek upraviť.“

Vlastnú rodinu si nezaložil, no osud mu predsa jednu „daroval“. „Po smrti brata Karola sa presťahoval do Modry a o bratove deti sa staral ako o vlastné. Ako písal jeho verný priateľ, Janko Kalinčiak, so synovcami sa dokázal krásne hrať. Vyhadzoval ich do vzduchu, naháňali sa a hrávali bežné hry, ako to robí každý otec pri deťoch,“ dopĺňa Katarína Nádaská. Štúr mal zmysel pre rodinu, miloval vychádzky do prírody, turistiku, šport. Keď pôsobil v Bratislave na evanjelickom lýceu, veľmi rád sa chodieval člnkovať na Dunaj. Po nociach sa venoval písaniu kníh a listov priateľom. Chutila mu čierna káva a fajka s kvalitným tabakom. Mal rád poľovačky, ktoré sa mu stali osudné.

Jozef Miloslav Hurban: Miloval čas strávený s deťmi a s rodinou 

Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888) bol nekompromisným bojovníkom za práva Slovákov. Spisovateľ, novinár, politik, básnik a evanjelický kňaz sa spočiatku o kňazského povolania príliš nehrnul. Nevoňal mu racionalistický prístup kňazov - kolegov. Napriek pochybnostiam ostal svojmu povolaniu verný do konca života. Nepáčil sa mu deštrukčný vplyv alkoholu na miestny ľud. Preto proti alkoholizmu bojoval priamo z kostola. Organizoval nedeľnú školu, čitateľské krúžky, divadlo a rôzne aktivity, ktoré mali mužom pomôcť zabudnúť na tvrdý alkohol a trochu ich rozptýliť.  

„Oženil sa s herečkou Aničkou Jurkovičovou, ktorej ešte pred sobášom s Hurbanom dvoril najväčší štúrovský krasoň, Janko Francisci. Ten sa však, podobne ako Štúr, rozhodol pre národ,“ prezrádza historik Ján Golian. „Anička ho spočiatku vnímala s úctou a rešpektom, ktorý postupne dozrel na lásku.“ Mali deväť detí, päť z nich Anička prežila.

Po revolúcii 1848/1849 ho v päťdesiatych rokoch ostro stíhali. Národovec nemohol tvoriť a ekonomicky sa mu nie veľmi darilo. „Z listov z toho náročného obdobia však Hurbana spoznávame ako milujúceho, citlivého, starostlivého otca. Jeho najstarší syn Svetozár Hurban (Vajanský) čítal už ako päťročný, čo v polovici 19. storočia bežné vôbec nebolo. V desiatich rokoch začal písať svoje prvé básne. Nežnosť a citlivosť cítime aj opisu, keď mu jeho malá dcérka Želmíra umierala v náručí.“  Ako rodiča ho podľa Jána Goliana postretli viaceré peripetie. Dve dcéry sa relatívne zle vydali a zomreli v mladom veku. 

Štefan Banič: Praktik, ktorý miloval prírodu

Štefan Banič (1870 - 1941) sa narodil v Neštichu, v časti Smoleníc. Vychodil miestnu školu a zamestnal sa ako poľnohospodársky robotník na majetkoch grófa Pálfyho. Bieda ho v roku 1907 vyhnala do USA. „Hoci nemal technické vzdelanie, od prírody oplýval zvedavosťou, praktickým sedliackym rozumom a technickým nadaním,“ opisuje Katarína Nádaská.

Spočiatku sa mu pošťastili len príležitostné roboty v baniach a na farmách. Neskôr sa usadil v Pennsylvánii, kde ho prijali ako robotníka do strojárskeho závodu. „V roku 1912 sa stal svedkom leteckého nešťastia. Nehoda ním natoľko otriasla, že začal premýšľať nad tým, akým spôsobom leteckým nešťastiam v budúcnosti predchádzať.“ V roku 1913 si nechal patentovať vynález padáku, ktorý od neho kúpila vláda USA. Baničov návrh padáku tvorilo dvanásť teleskopických ramien. Keď  vystrelili, vytvorili vizuálnu ilúziu dáždnika, ktorý letca držal v oblasti hrudníka. „Svoj padák aj sám vyskúšal. Pred hodnotiacou komisiou vyskočil z pätnásťposchodového mrakodrapu vo Washingtone DC,“ pokračuje Katarína Nádaská.

Hoci jeho nákresy okrídleného muža vyzerajú z dnešného pohľadu komicky, patent sa neustále zdokonaľoval a zachránil veľa životov, najmä pilotov stíhačiek. Po návrate z Ameriky sa uchýlil do rodného Neštichu. „Bol to veľmi praktický človek, ktorý miloval prírodu. Spolu objavil jaskyňu Driny, aj ložiská baritu v blízkosti Smoleníc," dodáva Katarína Nádaská. 

Článok v sebe obsahuje Štefánikovo tajomstvo.