Dobré noviny
Na trpké Vianoce v Osvienčime spomína dodnes: Na večeru sme mali bezodný hrniec suchých cestovín
Alexandra Valková
Alexandra Valková

Na trpké Vianoce v Osvienčime spomína dodnes: Na večeru sme mali bezodný hrniec suchých cestovín

Pavel Taussig
Pavel Taussig — Foto: Facebook Pavel Taussig

Pavla Taussiga v detstve zasiahla druhá svetová vojna. Ako jedenásťročný prežil niekoľko koncentračných táborov a pochod smrti.

Na otázku, čo by povedal veliteľovi koncentračného tábora Osvienčim, ​​keby ho dnes stretol, odpovedá: „Neviem. Neuvažoval som o tom. Nemôžem vám odpovedať. Iba ak starým vtipom, keď pán Kohn v koncentráku hovorí, ako by sa zachoval po vojne, keby prežil, sedel by na Kärntner Strasse vo Viedni ako vždy, čítal by noviny, mal by tam ešte jedny položené ako rezervu a šiel by okolo Hitler a spýtal by sa: ,Sú tieto noviny voľné?' A on by povedal: ,Pre vás nie, pán Hitler, pre vás nie.' To by bola moja pomsta tým najvyšším.“

Pochod smrti 

Pred Červenou armádou väzňov odsunuli ďalej do vnútrozemia. Na desaťdňový pochod dostal každý väzeň jediný bochník chleba. Pavlovi ho ale niekto ukradol, celú cestu až do Mauthausenu tak vlastne vôbec nejedol.

Dozorcovia nevedeli, čo majú robiť s deťmi, pretože dovtedy tam žiadne nemávali. Z Mauthausenu sa potom Pavel a ďalší museli rýchlo presunúť ďalej, tentoraz do pracovného tábora Melk. „Tam sa z nás stala pracovná sila, útvar na škrabanie zemiakov. Tupým kusom plechu sa deti snažili oškriabať jedlé zvyšky polozhnitých zemiakov. Za zlú prácu hrozil trest, zmlátenie gumovým obuškom po hlave,“ načrtol.

Zranenie mu zachránilo život 

K prežitiu mu pomohlo, paradoxne, zranenie. Kvôli poranenej nohe od príliš malej topánky sa dostal na mesiac na ošetrovňu. „Maďarský lekár tam bol na mňa dobrý ako na vlastného syna,“ spomína. V Melku ale dlho nezostal - čoskoro sa musel vrátiť späť do Mauthausenu, kde sa však medzitým situácia značne zhoršila.

Židia museli kvôli nedostatku miesta spať v cirkusových stanoch bez podlahy. „Keď pršalo, voda nám pretekala dovnútra. Denne umierali desiatky ľudí, ale to už sme boli tak vyčerpaní, že to s nami nepohlo,“ povedal.

Záchrana 

Oslobodenie zažil v poslednom mieste svojej cesty, nedostavanom drevenom koncentračnom tábore Gunskirchen. „Tam to už bolo úplne šialené. Bez jedla a bez vody. V noci sme sedeli pritlačení k sebe s nohami k telu, aby sme zaberali pokiaľ možno čo najmenší priestor. Vonku pršalo, takže hrozilo, že keď niekto to svoje miesto opustil, že už sa nedostal dnu, pretože každý sa trochu roztiahol a miesto prestalo existovať. To už bolo miesto, odkiaľ sa nikto živý nedostane,“ opísal.

Foto: Facebook Hyde Park Civilizace

O to väčšia bola jeho radosť, keď sa ukázalo, že prežije. „Keď som zbadal v blate tábora prvých dvoch amerických vojakov v džípe, pomyslel som si: ,Chvalabohu, dožil som sa.' Všade okolo pobehovalo veľa kostier nepodobných ľuďom,“ zapísal si Pavel vo svojom denníku.

Časť 2 / 2

Už ste čítali?