25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie, ktorá nepoznala slovo „unavený“
Andrea Petrovčinová
Andrea Petrovčinová

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie, ktorá nepoznala slovo „unavený“

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno Ladislav Slezák možno poznáte.

Ladislav Slezák. — Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová

BRATISLAVA 3. júna - „Kapusta, čo láka, jedine od Slezáka.“ Tak znie chytľavý slogan trhovníka na Bratislavčanom dobre známej Miletičke. Ladislav Slezák (75) sa už od 90. rokov venuje predaju domácej kyslej kapusty, vypestovanej na stupavských poliach, kde sa jej darí ako nikde inde na Slovensku.

Nenadarmo, tu každoročne miestni obyvatelia a návštevníci oslavujú Dni zelá. Ladislav Slezák medzi stánkami akosi vyčnieva svojím vtipom a bezprostredným šarmom. Jeho zákazníci odchádzajú s úsmevom, ženy s komplimentmi, kuchárky zo škôl so sáčkami nakladaných uhoriek. Keď prídete, zapamätáte si ho.

Nevedeli sme, že sme „unavení“!

Ladislav, dnes 75-ročný, tvrdí, že v živote nepoznal slovo „unavený“. Ku kyslej kapuste sa dostal už ako dieťa, Slezákovci boli jednými z mnohých rodín, ktoré udržiavali túto tradíciu v obci. Spomienky na detstvo pre neho znamenajú obrábanie a sadenie na stupavských poliach a vypomáhanie svojim rodičom na Miletičke počas soboty.

„Dávno, ešte za socializmu, sa moji rodičia venovali pestovaniu kapusty. Mali sme len zopár malých parciel, nebrali sme to nejak profesionálne. V tom období v Stupave pestovalo kapustu veľmi veľa ľudí. Stupavské zelé je dodnes veľmi známa vec. Moja mama ju chodievala predávať na Miletičku každú sobotu a ja som jej často pomáhal,“ začína svoje rozprávanie pre Dobré noviny Ladislav Slezák.

„Akosi mi to po rokoch prischlo, a to aj napriek tomu, že som sa až do dôchodku venoval práci automechanika v Bratislave. Mali sme päť servisov a ja som mal na starosti údržbu strojov. Popri zamestnaní som pomáhal s pestovaním a predajom kapusty. Pochádzam ešte z tej generácie, ktorá nepoznala slovo ‚unavený‘. Jednoducho som mal aj prácu automechanika, aj kapustu,“ spomína Slezák.

„Keď moja maminka zomrela, nechcel som, aby tradícia skončila. Odkedy som na dôchodku, chodievam 2 – 3-krát do týždňa na trhovisko. To sa deje už 25 rokov. Dnes mi chodí pomáhať môj syn. Nie je to veľkovýroba, ale snažím sa, aby bola kapusta v kvalitnom stave. Živá a bez konzervantov. Takú, akú si ju pamätám ako dieťa na stupavskom poli,“ prezrádza majster kapusty.

Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová
Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová

Kým iní slávia vinobranie, my máme zelobranie

Stupava je na Záhorí a Slovensku trvalo zapísaná v spojitosti s pestovaním kapusty. V tomto kraji sa v tradícii pokračuje už zopár stoviek rokov. Pôda vedľa diaľnice v sebe nesie ešte nánosy morskej vody z dávnej histórie, takže práve tu sa darí vypestovať ojedinele kvalitnú zeleninu. V minulosti tu zriadili konzerváreň, kde sa kvasila a vyvážala kapusta do okolitých štátov na dnes už nevyužívanej železnici, ktorá slúžila najmä na nákladné účely od roku 1891. Časť Mást, z ktorej sa ľudia najviac venovali pestovaniu, bola v roku 1953 spojená so Stupavou.

„My sme patrili k tým chudobnejším. Keď komunisti začali so združstevňovaním, všetko postupne prestalo. Družstevníci tu mali kvasáreň a keď prišla privatizácia, všetko zlikvidovali. Konzerváreň asi dostal niekto, kto tomu veľmi nerozumel a časom skrachovala. Až posledných 20 rokov sa táto stará tradícia postupne obnovuje, ale je to stále len v malom objeme," objasňuje situáciu 75-ročný Slezák a zároveň konštatuje, že ľudia v Stupave sa pestovaniu kapusty začínajú venovať nanovo.

„V Stupave organizujeme Dni zelá, ktoré sa tu konajú už 26 rokov, aj keď minulý rok sa nemohli udiať kvôli pandémii koronavírusu. Je to slávnosť, ktorá sa podobá na jarmok – v rámci výstav prezentujeme ovocie a zeleninu. Za najväčšiu kapustu získava výherca odmenu s titulom Najčaščí huavička zelá – ide o pomenovanie v stupavskom dialekte. Ja som získal pár rokov dozadu prvé miesto so 17-kg hlávkou," hrdí sa.

Ladislav Slezák tvrdí, že kým inde na Slovensku majú vinobranie, v Stupave slávia tzv. zelobranie. Deje sa to zvyčajne posledný októbrový víkend, keď sa končí sezóna pestovania a spracovania kapusty. Vtedy sa ide do mesta – na kapustové i iné špeciality.

Ladislav Slezák.
Ladislav Slezák. Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová

Galéria

Galéria

Plantičky, motyky, vidly = brigády

Posledné týždne na Slovensku nie sú najteplejšie. Kapusta by mala už nejakú dobu ležať na poli v presadení s okruhom 60 x 60 centimetrov. Potrebuje priestor, aby sa mohla rozvíjať. Ladislav Slezák má tak k dispozícii dve polia – na prvom na konci Stupavy ukladajú do zeme semiačka, z ktorých vyrastú planty a tie sa v správnom čase premiestnia už v dostatočnom priestorovom odstupe na veľkom poli za obcou.

„Nemáme toho veľa, iba tak ¾ hektára. Je to taká rodinná tradícia, sadíme okolo 50 000 kusov. Celá naša práca závisí od počasia – poľnohospodárstvo v malom i veľkom je veľmi pracné a závislé od externých faktorov. Aktuálne sme už pred mesiacom mali sadiť, no zem je neustále vlhká z dažďov a chladného počasia," sťažuje sa majster kapusty.

Plantičky sa neskôr vysádzajú v rozostupe 60 x 60 centimetrov. Každá je individuálna a potrebuje priestor rozvíjať sa. „Mám traktor, no zvyšok je v podstate manuálne spracovanie s pomocou motýk a rachlovníc na čistenie pôdy od buriny a okopávanie. Keď máme dopestované, začína brigáda. Naša rodina sa vyberie na pole s nožmi, kapusty sa vyrežú, naložia na vlečku. Sme zvyknutí ešte v ten istý deň ich porezať rezačkou na kapustu do sudov – nevzniká takto žiadna hniloba," prezrádza Dobrým novinám Slezák.

Ako ďalej uvádza, sekáčik má jedenásť nožov, ktoré vyvŕtajú hlúbik a potom sa kapusta naseká na drobné kúsky. „V septembri ju vidlami hádžeme do veľkých sudov v šopke môjho rodičovského domu, kde som vyrástol. Nepoužívame ocot, iba soľ. Šliapem a solím len ja – moja manželka sa bojí, aby kapustu nepresolila. Našliape sa a uzavrie. Za približne šesť týždňov potom vykvasí. Vyberáme ju z väčšieho suda do menšieho a následne vozíme na dodávke na Miletičku. Kapusta musí byť stále zatlačená, aby nemala vzduch, inak sa musí spotrebovať."

Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová
Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová

Kedysi sme sa bez chémie vedeli zaobísť

Akým úskaliam čelia Stupavčania pri pestovaní tejto miestnej legendy? Ladislav spomína, že prekvapivo najviac chýba maštaľný hnoj. Doba sa za posledných 50 rokov rapídne zmenila a mnoho ľudí prestalo chovať zvieratá. Dnes sa podľa neho väčšina obyvateľstva uplatňuje v priemysle, a tak tie najzákladnejšie piliere poľnohospodárstva zažívajú deficit. Pôda sa musí každoročne obnovovať, takže sa vždy sadí na inom mieste. Maštaľný hnoj vytvára humus, ktorý takto pôde chýba.

Pri otázke, či poľu neprekáža neďaleká diaľnica, Ladislav odpovedá, že oveľa väčším problémom sú opakované suché obdobia. Tie pretrvávajú rok čo rok. So suchami úzko súvisia škodcovia, ktorí tvoria jednu z obrovských hrozieb pre poľnohospodárov.

„Ani tak nejde o tie autá ako o sucho a škodcov. Pamätám si, že v detstve sme nemuseli rastliny nijako chemicky ošetrovať, ani ich postrekmi dopestovať. Dnes je to už nemožné. Ničíme tak škodcov, ktorých by za normálnych okolností príroda vedela regulovať sama. Tak to bolo ani nie tak dávno aj u nás a všade na svete," myslí si Slezák.

Slezák si spomína, že keď prišli s chémiou prvýkrát, prvé roky sa dopestovalo vo veľkom, no postupne sa zničilo to, na čom záležalo najviac – samoobnoviteľnosť. „Aktuálne je to veľkou témou a pomaly sa navraciame k pochopeniu, že menšie políčka s mezami, kde môžu behať králiky, bažanty, vtáctvo, srny a ďalšie zvieratá, sú cestou k zdravej budúcnosti. Vraciame sa k starým tradíciám, ktoré boli overené stáročiami skúseností našich prarodičov. Deje sa to ale pomaly.

Ako deti nás zo školy napríklad brávali na brigádu posypávať mandolínky s Dynocitom – ide pritom o toxický jed. Dnes sa to nesmie. Čas vždy ukáže, ktoré riešenie bolo treba zachovať. Odvíjalo sa to od veľkovýroby a konzumerizmu," tvrdí pestovateľ.

Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová
Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová

Zmenili sa zákazníci na Miletičke za 25 rokov?

Podľa Ladislava Slezáka sú to stále ľudia, ktorí si potrpia na kvalitne vypestované lokálne suroviny alebo spracované výrobky. Stále šlo o tých, ktorých zaujímali domáce produkty. Zmena jednoznačne nastala aj v bode výstavby supermarketov a predaja kapusty v sáčku.

„Na trhovisko chodím od detstva. Dnes tu vidno množstvo južného ovocia, ktoré v určitom čase počas roka nemá šancu byť na Slovensku prirodzene dopestované. V minulosti to boli práve naše miestne plodiny ako jablká, hrušky, slivky, kapusta. Hrozno som videl tak raz do roka, na Vianoce,“ tvrdí Slezák a dodáva, že so súčasnosťou sa to nedá porovnať. Je to boj pre tých, ktorí sa dali na poľnohospodárstvo, obzvlásť v malej výrobe.

Sáčková kapusta má podľa Ladislava Slezáka len jednu, za to veľmi podstatnú nevýhodu oproti tej jeho.Už dávno nie je živá, ale mŕtva. Všetky živiny a vitamíny zabíjajú konzervanty a stabilizátory, ktoré ničia zdraviu prospešné vlastnosti plodiny a zvýrazňujú jej chuť. Ostáva však iba umelá chuť bez výživy za cenu vyššieho zisku, väčšej výroby, a tak sme znova pri konzumerizme. Skúste sa niekedy pozrieť na zloženie potravín, ktoré kupujete.“

A jedáva kapustu – po toľkých rokoch – každý deň?

„Keby ste sa ma tak opýtali, či pijem každý deň, povedal by som, že asi ako východniar. Ale kapustu prekvapivo nejem veľmi často,“ hovorí majster kapusty Ladislav Slezák

Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová

S medenákmi sem nechoďte

Ladislav Slezák nie je len znalý trhovník a pestovateľ kapusty. Je to v prvom rade zabávač, čo je zrejme aj dôvod, prečo sú pred jeho stánkom akosi vždy dlhšie rady. Nájdete tu jeho nakladanú kapustu, uhorky, kvasáky a čalamády v stredy, piatky a soboty. Medené mince si radšej ale nechajte doma – nemá ich rád a medzi nakladaním kapusty do vedierok a vtipkovaním ani čas vydávať drobné. Pred sudmi preto nájdete misku s mincami, z ktorej si vydáte do celej sumy sami, Ladislav už na drobné veľmi dobre nevie zaostriť.

„Kto chce, môže a kto nie, nemusí. Je to taký môj blbý zvyk. Slabšie vidím, tak nechávam ľudí, aby si vydávali sami. Medené už viac nevydávam. Raz som ich mal plný šesťlitrový sud a keď som prišiel do Národnej banky SR, zle som zaparkoval a dostal som pokutu. Policajtom som ponúkol medenáky – to ich iba nazúrilo. Neskôr som ich daroval jednému mužovi na trhovisku, myslím, že ten si s nimi už nejako poradil,“ spomína Slezák.

Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová
Foto: Dobré noviny/Andrea Petrovčinová

Už ste čítali?

Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu…

Kipchanga Chemwotei Sakong pre známych jednoducho Kip. O Slovensku dlho nič nevedel.…

Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť…

K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral…

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…

Horský vodca Ján Kořínek: Ak sa stretnete zoči-voči medveďovi,…

Pre milovníkov prírody a turistov má jasný odkaz.

František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no…

Vnúčatám kúpil ako hračku smetiarske auto, aby im mohol ukázať,…

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…