Vnuk Slováka z legendárnej fotky: Že je dedo slávny, sme zistili náhodou počas výletu do Viedne
Gusti Popovič prebýva v rodine maliara Ivana Popoviča naďalej. Napriek tomu, že si starkého prítomnosť nemôže pamätať, v rodine Popovičovcov stále pôsobí „jeho duch“.
Nedalo nám a zisťovali sme, ako skončil dedov majetok, ktorý získal tvrdou prácou v Amerike. „Polia a lesy po dedovi nám vrátili. Sú rozkúskované po celom slavkovskom chotári. Kto už by to dal dokopy? Napokon, aj tak patria Bohu,“ myslí si dnes Popovič.
Malá šachová záhada
Aj keď tu už Gusti nie je, jeho obraz pretrváva v rodine naďalej. „Minule sme sa o tom všetkom, a ešte aj o inom, rozprávali s mojím starším bratom. Aj on sa volá Gustáv. Moje deti som ja naučil hrať šach, šach vie už aj môj vnuk i vnučka. Nás naučil hrať šach náš otec Gusto. Ale kto jeho naučil šach? No predsa jeho otec, Gusti, ten tesár a drevorubač zo Slavkova, ten z tej fotografie, čo staval Ameriku. Ale kto naučil hrať šach jeho? Vychádza mi to tak, že to musel od niekoho pochytiť na tých dlhých cestách „šífom“ z Hamburgu do New Yorku. Plavba loďou trvala celé tri týždne. Inak si to neviem vysvetliť.“
„Keď dedo odletel do nebíčka, nemal som ani rok. Zostal mi z neho len asi ten šach vo mne. A samozrejme, meno, čo si priniesli naši predkovia odniekiaľ zo Srbska,“ spomína si.
„Ešte niekedy počiatkom 90. rokov, minulého storočia som kdesi publikoval tento príbeh o starej fotografii. Dnes sa k tým jedenástim chlapíkom nad New Yorkom hlásia ako k svojim predkom už aj Íri, Ukrajinci, Francúzi, Nemci. Len čakám, kedy sa už konečne ozvú aj Číňania,“ poznamená.
Majú to v sebe
Isté dobrodružstvo majú Popovičovci akosi prirodzene v krvi. Zatiaľ, čo Gusti vycestoval v čase veľkej hospodárskej krízy do vtedajšej krajiny neobmedzených možností za prácou, jeho vnuk Ivan, neskončil po páde železnej opony len vo Viedni.
„V tom čase som už mal za sebou niekoľko dobrodružných ciest. Najväčším dobrodružstvom bolo vybaviť si tie papiere, aby človek mohol vôbec prekročiť hranice. No ale potom! Autostopom k vysnívanému Jadranu, do očarujúceho starého Dubrovníka, cestou prespávať pod hviezdnou oblohou hoci u albánskych pastierov medzi ovcami tam kdesi dole pri Prištine. To bola slasť! To bola nádhera! A potom bolo Dánsko, Japonsko, India, Egypt, Mexiko, Južná Amerika, New York,“ vyratúva.
Všetko je tak, ako má byť
Zisťovali sme, či si Gustiho pozdrav nechali zarámovať. „Zatiaľ si spomienky „rámujem“ len vo svojej hlave. Aj väčšinu svojich obrazov, ktoré som namaľoval, nerámujem.“
Milá príhoda ho utvrdila v tom, že nič v živote nie je náhoda. „Pred mnohými rokmi sme boli s mojím synom Dávidom na Srí Lanke. Čakali sme na križovatke na zelenú a o niečom sme sa rozprávali. Nejaký chlapík, čo stál pri nás, sa opýtal: Slovakia? Áno, povedali sme. Usmial sa: Bratislava? Áno, Bratislava! Zdvihol palec na pozdrav. O dva dni na to už sme boli doma, pozerám televíziu, večerné správy. A tam ten chlapík z križovatky v Colombe! Viete, kto to bol? Sir Arthur Clarke,“ zaspomínal na britského autora science fiction literatúry, vynálezcu a propagátora kozmonautiky. „To je ale náhodička! Ale dá sa to povedať i inak: Nič nie je náhoda a všetko je tak, ako má byť.“
