Vnuk Slováka z legendárnej fotky: Že je dedo slávny, sme zistili náhodou počas výletu do Viedne
Jedna z najznámejších fotografií 20. storočia na ktorej je aj Slovák Gusti Popovič (na pravej strane). — Foto: Instagram/bertfromsang
Gusti Popovič prebýva v rodine maliara Ivana Popoviča naďalej. Napriek tomu, že si starkého prítomnosť nemôže pamätať, v rodine Popovičovcov stále pôsobí „jeho duch“.
BRATISLAVA 26. mája – Slováci sa vo svete nestratia, nech sú už kdekoľvek. Takýmto príkladom je dodnes aj Gusti Popovič, ktorého pred viac ako 88 rokmi spolu s ďalšími chlapmi zvečnili na vrchole mrakodrapu RCA Building, dnes GE Building. Denník New York Herald Tribune zverejnil tamojšiu fotografiu 2. októbra 1932.
Písal sa rok 1932 a v jeden septembrový deň sa vydal fotograf Charles Clyde Ebbets v čase obednej prestávky do výškovej budovy, kde sa zrodila legendárna čiernobiela fotografia s názvom Obed na vrchole mrakodrapu. Navždy sa zapísala medzi najznámejšie fotografie dvadsiateho storočia.
Pre Dobré noviny zalovil v pamäti rodinný príbuzný zosnulého Gustiho Popoviča. Ivan Popovič, slovenský režisér, scenárista, spisovateľ, animátor, výtvarník, karikaturista a ilustrátor nás nechal nahliadnuť do sveta, ktorý sa spája s jeho dedkom.
„Svojho času som sa zaveril, že už sa k tejto téme nikdy nevrátim. Priebežne sa mi totiž ozývalo (a ešte i teraz občas ozve) množstvo známych i celkom neznámych ľudí,“ prezrádza nám otec slovenského animovaného filmu a my sme radi, že sa k tejto téme opäť vrátil, lebo spomienky môžu vyblednúť časom tak ako fotky.
Napriek tomu, že po definitívnom návrate na rodnú hruď dlho v rodine Gusti nepobudol - jeho život predčasne ukončila črepina z granátu, dedko zanechal v Ivanovi a rodine Popovičovcov nezameniteľnú stopu. Minimálne cestovateľskú, priebojnú, možno trochu záhadnú a takú, ktorá vás donúti sa pousmiať.
Za (znovu)objavenie slávnej fotky môže rok 1989.„V tom pamätnom roku 1989 sa zdvihla ‚železná opona‘ a ľudia odrazu mohli slobodne prechádzať cez štátne hranice. Len tak! Bez výjazdných doložiek v pasoch, bez všelijakých ďalších povolení, bez strachu, či sa vôbec kedy dostanú ‚von‘. Či ich úrady pustia alebo ostražitá pohraničná stráž ich napokon aj tak pošle z hranice domov. A tu odrazu - dvere dokorán!“ rozpovie sa.
