Dobré noviny
Prežila štyri koncentračné tábory: V sprche sme čakali, či pustia vodu alebo plyn. Pustili nám vodu
Alexandra Valková
Alexandra Valková

Prežila štyri koncentračné tábory: V sprche sme čakali, či pustia vodu alebo plyn. Pustili nám vodu

Helga Hošková-Weissová
Helga Hošková-Weissová — Foto: Instagram/durbaj, Facebook/Daniel Stach

Neskutočne silný príbeh o žene, ktorá prežila peklo a v istom momente jej bolo jedno, či zomrie. Podľa nej však o holokauste treba hovoriť.

Akademická maliarka spomínala tiež na to, ako tam prišlo 1200 detí z Poľska. „Ani nevyzerali ako deti. Boli v strašne zúboženom stave - špinavé, otrhané, bosé. Ubytovali ich za getom a nesmeli sme sa s nimi stýkať. Nejaké správy sa však vždy prepašoval von. Boli tam asi šesť nedieľ. Trochu sa zotavili. Keď mali ísť pod sprchu, tak kričali ‚plyn' a utekali. A to bolo prvýkrát, keď sme toto slovo počuli. My sme tomu však nerozumeli a možno, že sme tomu ani rozumieť nechceli,“ bolestne hovorí.

Dodala, že potom boli tieto deti aj so svojimi vychovávateľmi poslané zase do Poľska -⁠ tentoraz do Osvienčimu, kde ich čakala smrť. „Boli to deti z Bialystoku, ktoré vedeli už vtedy, že ich rodičia v tom plyne zahynuli. Oni o tom vedeli,“ tvrdí pani Helga.

V Osvienčime

V septembri 1944 transporty do vyhladzovacích táborov nabrali na intenzite: „Hovorilo sa tomu konečné riešenie židovskej otázky. Čo v podstate znamenalo, že všetci sme boli odsúdení na smrť.“

Transportom muselo odísť tisíc ľudí. Keď by niekto chýbal, tak tam musel ísť niekto iný. „Otecko odišiel s tým, že tým mužom sľúbili, že ich rodiny zostanú v Terezíne. Takže otecko odišiel uistený, že ja s mamičkou tam zostaneme, čo bolo, samozrejme, opäť jedno z množstva klamstiev. Dva dni na to, čo otecko odišiel, som bola aj s mamičkou zaradená do transportu do Osvienčimu,“ povedala.

Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/hydeparkcivilizace/photos/a.154002801390535/2559660530824738/

Príjazd na miesto bol pre nich šokujúci. „Nemali sme tušenie o koncentračných táboroch. Bol to šok. Otvorili vagóny a videli sme obrovské priestranstvo, boli tam baraky obohnané ostnatým drôtom, medzi tým sa pohybovali nejaké postavy v pruhovaných šatách, ktoré vyzerali ako pyžama. Vrieskali na nás: Los, los, schnell, raus,“ opísala pani Helga. Dodala, že išlo o úplne najhorší okamih jej života.

„Vystúpili sme, všetko sme nechali vo vlaku a dostali sme sa do dlhého radu. Vpredu stál nejaký esesák, pravdepodobne to bol Mengele, ale to som vtedy ani nevedela, a myslím, že by som ho ani nepoznala, lebo pre mňa nebola jeho tvár dôležitá,“ hovorí.

„Ten esesák stál vpredu a prstom ukazoval doprava, doľava. Videli sme, že na jednu stranu posielal starších ľudí, matky s malými deťmi a na druhú stranu práce schopných. Deti a starí ľudia išli v podstate rovno do plynu. Ja som mala to úžasné šťastie, že som bola vybratá do druhej skupiny, dokonca s mojou mamičkou. A to bolo najväčšie šťastie v mojim živote,“ spomína.

Viac sa dočítate na ďalšej strane.

Časť 2 / 3

Už ste čítali?