Prežila štyri koncentračné tábory: V sprche sme čakali, či pustia vodu alebo plyn. Pustili nám vodu

PRAHA 25. mája - Bolo by zlé, keby sa na holokaust zabudlo, tvrdí akademická maliarka Helga Hošková-Weissová. Počas dospievania prežila Terezín, Osvienčim, ​​Freiberg i Mauthausen. S prežitými traumami sa najprv vyrovnávala prostredníctvom maľovania obrazov, potom o nich začala hovoriť. 

Teraz svoj príbeh porozprávala v relácii Hyde Park Civilizácia. „Oni nepovedali ľuďom, že idú do plynu. Išlo sa údajne do sprchy. Takže sme s mamičkou čakali, či potečie voda, alebo či tam pustia plyn. Mali sme šťastie, tiekla voda,“ spomína pani Helga.

Ako dieťa situáciu nebrala tragicky

Keď v marci 1939 obsadili české krajiny nacisti, bola ešte dieťa. Vtedy si začala písať denník. „Samozrejme, situáciu som monitorovala a chápala som to tým svojím desaťročným rozumom,“ uviedla v rozhovore. Strach, v ktorom žili, sa stupňoval.

V septembri 1941 potom všetci Židia museli na verejnosti povinne nosiť žltú hviezdu. Pani Helga spomína, že to vtedy so svojimi rovesníkmi nebrali nijako tragicky, dokonca si z toho robili srandu.

Mysleli si, že Terezín je lepší

Netrvalo dlho a jej rodina bola zaradená do jedného z prvých transportov. „Upokojovali sme sa, že je to, ‚len‘ Terezín, pretože predtým päť transportov išlo do Poľska, takže sme si mysleli, že Terezín bude lepší,“ spomína. O tom, čo sa v táboroch deje, nevedeli vtedy vôbec nič, utešovali sa však, že Terezín nie je tak ďaleko.

Prečítajte si tiež: Prežil továreň na smrť. Teraz o sebe hovorí, že je najšťastnejším človekom na zemi

Vziať si so sebou mohli iba obmedzené množstvo predmetov. „Ja som mala takú maličkú bábiku, pretože veľkú som si so sebou vziať nemohla, tá by sa nezmestila do predpísanej batožiny, mali sme povolených päťdesiat kíl. A tak som si viezla len maličkú bábiku, mala som ju vo vrecku. Urobila som jej batoh, uplietla som jej sveter a dala som jej transportné číslo. Išla so mnou do Terezína,“ opísala pani Helga transport. Bábika mala rovnaké transportné číslo ako jej majiteľka -⁠ L520.

Odišli 10. decembra 1941, presne mesiac po jej dvanástich narodeninách. „Bolo skoro ráno, veľká zima, padal sneh, išli sme pešo,“ spomína a dodáva, že vždy, keď ide okolo pražskej Veľtržnej ulice, prežíva to znova. „My sme sa z toho vlastne nikdy nedostali,“ uviedla.

V Terezíne

Prvým šokom po príchode do tábora bolo, keď ju a mamičku oddelili od otecka. „Naivne sme si predstavovali, že tam budeme nejako žiť, pracovať a nejako to prežijeme, ale hneď po príchode rozdelili mužov a ženy zvlášť. Nevedeli sme ani, či muži zostanú na rovnakom mieste, no nakoniec zostali. Nesmeli sme sa ale vídať," opísala.

Potom sa Helga (vtedy ešte len) Weissová dostala do dievčenského domova. V izbe ich dohromady bolo 33. „Mali sme trojposchodové postele,“ konštatuje a dodáva, že všade boli ploštice. V tábore vraj vznikli veľmi silné priateľstva, ktoré pretrvali.

Bola svedkom popráv

V Terezíne bolo dospievajúce dievča okrem iného svedkyňou popráv, ktoré sa za dobu, čo tam bola, uskutočnili dvakrát. „Videla som skupinu deviatich mladých chlapcov, ktorí boli popravení. Dôvod bol ten, že z Terezína prepašovali list mamičke, kde napísali: ,Žijem, som zdravý'. To bol dôvod k poprave. Na ramenách niesli lopaty, pretože kým ich nacisti zavesili, tak si ešte vykopali pre seba hrob,“ opísala.

Viac sa dočítate na ďalšej strane.