Wildlife fotograf: Každý medveď má inú povahu. Tieto pravidlá vás zachránia, ak stretnete divú zver

BRATISLAVA 19. mája - S fotoaparátom v ruke trávi niekoľko mesiacov z roka v najodľahlejších kútoch našej planéty. Na šelmy striehol v čilských Andách, na Sibíri a na Kamčatke, v Himalájach, v Ugande, aj v bolívijských dažďových pralesoch. Miluje Afriku, je autorom viacerých výstav a držiteľom medzinárodných fotografických ocenení. Lásku k prírode odovzdáva svojej deväťročnej dcére Sofii, ktorá kráča v otcových šľapajách. Petr Slavík, český wildlife fotograf. 

Kde sa zrodila tvoja veľká láska k prírode a k zvieratám?

Vyrastal som u babičky na konci dediny Vavřineč. Na samote, kúsok od lesa. Celé detstvo som trávil so starou mamou v lesoch a na poliach, to v človeku niečo zanechá. Babička mi každý deň čítala, aj  Knihu Džunglí od Rudyarda Kiplinga. Bolo to detstvo ako z rozprávky. V prvej triede na dedinskej základnej škole som vyhlásil, že sa stanem strážcom rezervácie v Afrike. V tom čase to, samozrejme, vyvolávalo u spolužiakov výsmešky a smiech.

CESTOVANIE VÁM DÁ NOVÚ SLOBODU 

Kedy si sa prvý krát vybral s fotoaparátom niekam do exotiky?

Na strednú školu som chcel ísť za chovateľa cudzokrajných zvierat. Bol som čistý jednotkár, preto mi akosi prischlo gymnázium. Na vysokú školu ma nezobrali kvôli nevhodnému kádrovému profilu.  Po vojne som sa na sedem mesiacov zamestnal vo fabrike, ale pochopil som, že tadiaľ moja cesta nevedie. Na jar v roku 1990 som sa vybral stopom do Afriky. Ostatní sa na mňa pozerali, akoby som sa chystal na Mesiac. Ako chlapec z východného bloku som stopom precestoval celú Európu a bolo to úžasné. Natrafil som na fantastických ľudí, mnohí ma pozvali k sebe domov a spravili mi večeru len preto, že sa u nás roky nemohlo cestovať. Keď sa mi niekde zapáčilo, chvíľu som pobudol. Tento typ cestovania dá človeku absolútny pocit slobody. Kto to zažil, rozumie. Neskôr som stopom ešte dvakrát precestoval Južnú Ameriku. 

Je tento typ cestovania v čase globalizácie možný aj dnes?

Myslím, že nie. Ľudia si menej navzájom veria a viac sa boja jeden druhého. Za ostatné roky sa veľa zmenilo. Z Prahy som bol v Paríži za deň a pol. Neviem si predstaviť, koľko by to trvalo dnes. A či by mi v rámci utečeneckej krízy a stúpajúcej kriminality ako dlhovlasému chalanovi s batohom niekto zastavil. Cestovanie s cestovnou kanceláriou, kde krajinu človek spoznáva z okna hotela, nikdy neukáže pravú kultúru. Keď sa takto vyberiete do Afriky, kmeň Masajov vám zatancuje nacvičený tanček, ktorý nemá veľa spoločného s reálnym životom. Je jedno, kam sa vyberiete, ak pôjdete organizovaným komerčným spôsobom, vždy to bude trochu iná realita ako tá skutočná.

Ty sám sprevádzaš cestovateľov do Afriky, v čom je táto cesta iná ako iné zájazdy?

S kamarátom z Botswany robíme takzvané mobilné safari. Vo vyhradených častiach národného parku máme svoj kemp s personálom, ktorý sa stará o stravu a o stany.  Bývame v divočine, trochu ako vo filme Spomienky na Afriku. Nie je tu sprcha, ani splachovací záchod. Zvieratá môžu kempom voľne prechádzať. Cestujeme s maximálne osemčlennou skupinou, aby som mal čas postarať sa o každého. Aj o nováčikov, ktorí sú v Afrike prvý krát. Prvé noci bývajú vydesení. Pýtajú sa: Čo to bolo za zvuky? Nebol pri mojom stane lev? Keď zistia, že ich prvé dva dni nič „nezjedlo“, na tretí deň by v ostražitosti mohli poľaviť. A to si nemôžeme dovoliť. Správanie si treba strážiť počas celého pobytu. Keď po celom dni v parku pripraví personál teplú vodu, a pri ohni s drinkom v ruke sedíme a rozprávame o tom, aká je Afrika úžasná, je to pre mňa tá najkrajšia odmena.

RÝCHLOKUR REČI ZVIERAT 

Prejde každý člen výpravy „bezpečnostným“ školením?

Samozrejme. Hovoríme o tom, aby sa nepohybovali príliš rýchlo. Ak by sa stretli s akýmkoľvek zvieraťom, nech nezačnú bežať, ale zachovajú pokoj a ostanú stáť.

Existujú základné pravidlá, ktoré platia pre hocijakú zver? Ako sa pohybovať na ich teritóriu?

Základom toho, ako sa nedostať do problému je, aby zviera vedelo, že ste tam. Získa čas vyhodnotiť situáciu a ustúpiť. Často ani nemusíte vedieť, že ste sa ocitli v jeho blízkosti. Preto sa na horách s výskytom nebezpečných zvierat na batohoch nosia zvončeky a odporúča sa, aby sa ľudia nahlas rozprávali alebo si spievali. Najväčší problém totiž nastane, keď sa dostanete do komfortnej zóny zvieraťa bez toho, aby o vás tušilo. Prekvapíte ho, zľakne sa a buď na vás zaútočí alebo utečie. Pokiaľ má kam, v deväťdesiatich percentách prípadov utečie.

Čo však robiť, keď sa medveď, ktorého sme vyrušili, utiecť nechystá...

Základ je nedívať sa zvieraťu do očí. V živočíšnej ríši je to výzva do boja. Hoci sa to ľahko povie, snažte sa ostať pokojný, začnite ustupovať, robte však pomalé pohyby. Nesnažte sa zviera zaháňať. Skloňte hlavu smerom nadol, môžete sa so zvieraťom začať akoby rozprávať. Hovorte pokojným a hlbším hlasom, nekričte, nepištite, nejačte. To by mohlo zviera iba vyprovokovať. Ukážte mu, že ste pokojný, že mu nechcete ublížiť a uvoľňujete mu cestu, aby ono mohlo ísť...  

Pandémia v nás podnietila lásku k prírode. Možno bude túto sezónu na horách kempovať viac ľudí ako zvyčajne. Na čo myslieť predtým, než si niekde rozložíme stan?  

Stanovať je ideálne na miestach, kde je povolené. Najmä v častiach s výskytom medveďov nespať mimo vyznačených miest. Zvieratá síce vnímajú stan ako celok a pravdepodobnosť, že sa vám doň budú dobíjať, je malá, ale na čo riskovať. Základom je v stane nikdy nenechávať jedlo. Môžete ho  vytiahnuť v batohu na vzdialenejší strom, aby sa k nemu medveď nedostal. V USA sú na to v kempoch vyhradené železné boxy, turisti si do nich môžu potraviny bezpečne uzamknúť.  

Zvieratá vraj vždy upozornia, ak sa im niečo nepáči...

Existuje niekoľko zásad s univerzálnou platnosťou. Keď zviera žerie a zrazu prestane, začne chodiť hore-dole, tam a späť, zježí sa mu srsť, tým vás varuje. Keď diviak spodnými a vrchnými zubami škrípe o seba, je dobré ustúpiť a nechať ho tak. Čo zviera, to rozdielna povaha. U medveďov rovnako. S medveďmi som pracoval na Aljaške aj na Kamčatke a každý mal inú povahu. Jeden môže byť od prírody naštvaný, druhý viac v pohode. Medvede tiež funia a naťahujú spodnú peru ako výstrahu. Krátkym funením medvedica zvoláva mláďatá. Všetky pravidlá, o ktorých sme hovorili, sú však nanič, pokiaľ sa dostanete medzi medvedicu a mláďatá. Ak by sa stalo, že v lese zbadáte mláďa medveďa, čo najrýchlejšie, pokojným tempom, sa dostaňte preč. Medvedica bude určite blízko a jej útok môže byť v tomto prípade fatálny. Niet v prírode lepšieho bojovníka, ako matka, ktorá ochraňuje svoje mláďatá. 

Ktoré zo zvierat ťa špeciálne fascinujú?

Špecializujem sa na veľké šelmy. Sú dokonalé, rýchlejšie, silnejšie, majú lepšie zmysly ako my. Nie nadarmo si luxusné značky vrátane automobiliek dávajú mená šeliem do názvu a do loga. Fascinujú ma aj vlci a hynenovité psy. Sú to úžasné stvorenia a najlepší predátori planéty. Keď vyrazí na lov vlčia svorka, je úspešná asi v tridsiatich percentách. Hyenovité psy sú výborní bežci a majú neuveriteľne úspešnú taktiku. Úspešnosť lovu sa u nich pohybuje v osemdesiatich percentách. Bohužiaľ, hyenovité psy sú jedno z najviac ohrozených zvierat v Afrike. Sú to nomádi, na jednom mieste ostávajú len po dobu, kedy vychovávajú mláďatá. V jeden deň sú v Botswane, na druhý deň stovky kilometrov ďalej, napríklad v Namíbii. Hyeny sú zase jedným z mála druhov šeliem s matriarchátom vo svorke. Samice sú starostlivé matky, samci sú menší a samice ich pustia do svorky len vtedy, keď majú plodiť mláďatá. Dominantná samica je jediná, ktorá rozširuje rod. Vychováva najsilnejšiu samicu a tá po nej preberá vedenie klanu.

PRÍPRAVA NA FOTENIE V DIVOČINE 

Ako vyzerá tvoja príprava na fotenie?

Záleží od typu fotenia. Po rokoch v Afrike sa na fotenie afrických šeliem už špeciálne pripravovať nemusím. Mám množstvo známych medzi stopármi. Vždy, keď potrebujem zistiť nové informácie, získavam ich od miestnych. Internet je dobrý zdroj, nikdy vám však nepovie toľko, ako človek, ktorý celý život stopuje leopardy a žije v ich oblasti. Vie, či stopu zanechali pred hodinou, dvoma, ale je to už dva dni. Samozrejme, wildlife fotenie je často aj o šťastí. Môžete mať výbornú lokalitu, stráviť v nej týždne, ovládať know-how, mať so sebou dokonalého stopára. No bez šťastia nemusíte priniesť vôbec nič. Matka príroda sa o úžasné zážitky delí nerada.

Spomenieš si na extrémny zážitok z fotenia?  

Fotenie sibírskeho tigra na Sibíri bolo skutočne náročné. Podmienky v sibírskej zemi sú šialené. Už len ísť na záchod von, keď je mínus štyridsať, nie je ktovieako príjemné. Vo vyhrabanej diere v snehu som učupený, zakrytý smrekovými vetvami, čakal viac než štyri hodiny. Treskúca zima. Ticho. Vedomie, že som tu celkom sám a čakám na zviera, ktoré má tristo kíl. Samec sibírskeho tigra je druhá najväčšia suchozemská šelma na svete. Napriek tomu, že v teórii všetko ovládate, vaša psychika pracuje. Mozog hovorí, že je všetko v poriadku. Podvedomie našepkáva, že sa máte otočiť... Svetlica bola jediná zbraň, ktorú som mal celý čas pri sebe. Bolo to fotenie náročné psychicky, a pre extrémne mrazy aj fyzicky. Našťastie som mal tradičný odev pastierov sobov, ktorý má vynikajúce termoregulačné schopnosti.

Ako dopadlo sibírske fotenie?

Už sa stmievalo, keď som sa vybral naspäť do zrubu. Po ceste som natrafil na stopu tigra, na ktorého som striehol dlhé hodiny. Bol blízko, no ja som ho nezbadal.

Nefrustruje ťa, keď po týždňoch práce a nákladoch na cestu zviera jednoducho nestretneš?

Na Borneu som strávil mesiac v dažďovom pralese. Hľadal som langury bieločelé, jeden z najvzácnejších poddruhov opíc na svete. Za mesiac som objavil stromy, kde spia. Počul som ich, keď jedli. Žiaľ, ani jediného langura sa mi nepodarilo odfotiť. Aj o tom je fotografia prírody.

Ako funguje a pracuje wildlife fotograf? Kto si objednáva fotky, kto je klietom?

Zákazky robím väčšinou pre seba. Pokiaľ mám šťastie a fotenie sa vydarí, ponúknem ich agentúram alebo médiám. Reálne zákazky pre špičkové svetové wildlife médiá dostáva niekoľko vynikajúcich wildlife fotografov zo sveta. Dnes dokáže spraviť výborné zábery aj veľa turistov. Do Afriky prichádzajú často s lepšou technikou ako profesionál a keď im fotka výjde, často ju dodajú agentúram aj bez honoráru, len pre to, že ich agentúra ako autora zverejní. Biznis s platenou wildlife fotografiou je dnes náročnejší ako kedysi.

Máš deväťročnú dcéru, kráča v tvojich šľapajách?

Nič nedá dieťaťu viac, ako kontakt so zvieraťom a s prírodu. Moja dcéra Sofie miluje zvieratá a jazdí na koni. Venuje sa jazde, aj starostlivosti vrátane nosenia hnoja z maštale a jeho čistenia. Nie je prekvapená, že od zvieraťa sa zašpiní alebo môže napáchnuť. Že nie je také dokonalé ako na obrázku. Každá minúta, keď rodič vezme dieťa  von, do lesa či pokojne do zoo, sa nedá s ničím porovnať.

Ktoré tri miesta by si odporučil človeku, ktorý má chuť opäť cestovať a vidieť niečo nádherné?

Milujem Botswanu. Ak chce človek zažiť ešte skutočné, pravé, divoké safari, nájdete ho práve tam.  Úžasná je aj Kamčatka. Ponúka všetko ako na dlani, sopky, medvede, ľadovcové jazerá. Je taká  rozmanitá, že to berie dych. Odporučil by som aj Patagóniu. Zažijete tam nádherné treky po horách a pri troche šťastia zahliadnete aj pumu.

Článok bol pripravený v spolupráci s TV Spektrum a AMC Networks.