Dobré noviny
Matka autistického dieťaťa: Veľa som obviňovala seba aj dieťa. Celé je to však o tom, mať ho bezvýhradne rád
Marián Balázs
Marián Balázs

Matka autistického dieťaťa: Veľa som obviňovala seba aj dieťa. Celé je to však o tom, mať ho bezvýhradne rád

Marián Balázs sa rozprával s Luciou Pidovou o tom, aké ťažké je počas pandémie vychovávať autistického syna.

BRATISLAVA 7. apríla - V relácii KRIŽOVATKY sa Marián Balázs venoval rôznym súvislostiam pandémie. Tentokrát s ním v štúdiu bola pani Lucia Pidová, ktorá spolu so manželom vychováva dieťa s poruchou autistického spektra. Ako pandémia vplýva na situáciu v podobných rodinách?

Pani Pidová tvrdí, že pandémia vplýva nielen na autistické dieťa, ale aj na celkové fungovanie rodiny. Dieťa totiž potrebuje vedieť dostatočne dopredu, čo sa udeje dopredu, to však momentálne často nevedia ani dospelí. „Dieťa napríklad nemôže do školy, hoci mnohí autisti chodia do školy na tri dni a na dve hodiny denne, aj to je pre nich úplný rozdiel. Oni nevedia, čo sa deje,“ vysvetľuje pre Dobré noviny.

V rozhovore s Luciou Pidovou sa dozviete:

  • ako sa zmierila s diagnózou svojho dieťaťa,
  • ako sa museli prispôsobiť pandémii,
  • či je pomoc štátu dostatočná,
  • čo pomohlo jej a jej synovi a ako pomáha ostatným,
  • aký ma odkaz pre rodičov a celé Slovensko.

Dodáva, že jej syn napríklad nezvláda nosiť rúško. „Pre nás je to sťaženie komunikácie, pretože je neverbálna, hoci už hovorí pár slov a viet – ale naučených. Ja mu nedokážem povedať ‚teraz si vnútri, nos rúško‘. Ja mu to vysvetliť nedokážem. Nedokáže čítať cez moje oči, emócie,“ upozorňuje na ťažkú situáciu. Teraz už to je vraj lepšie. Zatiaľ čo na začiatku si rúško strhával, dnes už ho akceptuje, hoci nerozumie, prečo ho musí nosiť.

Syn nemá pud sebazáchovy

Lucia je vďačná najmä za to, že aj napriek pandémii má prácu a že môže mať home office. Nemusí si tak riešiť asistenta, s ktorým by to na začiatku bolo ťažké. „Môj syn nemá pud sebazáchovy. Keď napríklad uvidí holuba na druhej strane cesty, chce ho odplašiť a nevníma autá. On by proste do tej cesty vletel,“ hovorí.

Ju vraj už akceptuje tak, že reaguje na meno a udržiava aj očný kontakt. „Som aj dosť psychicky odolný človek, takže mnohé veci viem zvládnuť vo svojej vlastnej réžii a odolnosti, že nepotrebujem nikoho ďalšieho, hoci môj manžel je veľkou oporou,“ opisuje neľahkú situáciu. Priznáva však, že situácia dopadla aj na nich – manžel prišiel o prácu a musel si hľadať inú.

Ťažké začiatky

Ako hovorí, jej syn je taký „stredne funkčný“ autista - je neverbálny, ale dokáže sa napríklad sám najesť, poobliekať, dokáže chodiť, nemá fyzické obmedzenia, a zbavili sa aj agresivity a hyperaktivity. „Oficiálne sme to zistili, keď mal 3,5 roka, u nejakého lekára. Žili sme v zahraničí, prišli sme na to v Českej republike, keď mi ho nechceli vziať do žiadnej škôlky. Z každej mi ho vrátili naspäť, že on nesedí ako ostatné deti, neje vtedy, keď má, nespráva sa ako má,“ opisuje Lucia.

Dovtedy o autizme nevedela v podstate nič. To, ako sa cítila v prvých chvíľach, však vytesnila. „Bol to taký strach, úzkosť, že čo so mnou bude? Ako bude vyzerať náš život? Musela som svojho manžela na chvíľu opustiť, pretože aj v našom partnerskom vzťahu došlo k nezrovnalostiam v dôsledku diagnózy a ďalších okolností,“ spomína na neľahké chvíle s dodatkom, že akoby prestala vnímať reálny život.

Spolu s manželom sa nakoniec rozhodli vrátiť na Slovensko. „Myslím si, že to pomohlo a že sme našli zázemie a pokoj. Tieto deti potrebujú veľa vnútornej istoty a čo najmenšie zmeny, aspoň na začiatku, aby našli to bezpečie, ktoré je najpotrebnejšie pre ich fungovanie,“ zamýšľa sa.

Viac si môžete prečítať na ďalšej strane.

Časť 1 / 2

Už ste čítali?