Psychologička z domova seniorov: Celé dni čakajú, či im niekto zavolá. Pýtajú sa, či to vôbec niekedy skončí
Majú svoj vek a stále nevidia svetlo na konci tunela. Naším blízkym v domovoch či opustených domácnostiach treba pomôcť.
BRATISLAVA 21. marca – Nemôžu sa stretnúť so svojimi blízkymi, pretože sú najzraniteľnejší. Nemali by chodiť ani von, pretože sú najzraniteľnejší. Návštevy sú v každom prípade neprípustné, pretože sú najzraniteľnejší.
A tak to trvá už celý rok a koniec stále nie je v dohľade.
Hoci absencia sociálnych vzťahov sa negatívne prejavila na všetkých vekových kategóriách, seniori to prežívajú obzvlášť. Dokonca tak, že si stále častejšie siahajú na život.
Portál idnes.cz upozornil na nárast telefonátov na krízové linky pre dôchodcov. Operátori im obratom volajú záchranku. Jav priamo súvisí so sociálnou izoláciou a samotou, ktorej starí ľudia čelia. Zvlášť náročná je situácia v sociálnych zariadeniach.
Ako dnešnú situáciu vnímajú naši dôchodcovia a ako by sme vedeli svojim blízkym pomôcť zlepšiť psychickú pohodu?
„Seniori v zariadeniach sociálnych služieb nie sú homogénna skupina. Sú medzi nimi obyvatelia, ktorí dodržujú opatrenia, ale aj tí s úplne opačným názorom a opatrenia vnímajú ako zásah do ich slobody a sú kritickí,“ začína naše rozprávanie psychologička Domova pri kríži v Bratislave Dana Grečnerová.
Jedno však majú všetci spoločné – boja sa nákazy a zhoršenia zdravotného stavu v dôsledku iných zdravotných problémov. Dlhodobá izolácia a odlúčenie od blízkych sa však prejavila na psychickom zdraví.
„Izoláciu si často sami prehlbujú tým, že im telefonický kontakt nestačí a dané opatrenia nevnímajú ako nevyhnutnosť. Odmietaním kontaktu s rodinou dávajú najavo svoj hnev a frustráciu,“ vysvetľuje Dana Grečnerová.
Svetielkom nádeje je pre nich očkovanie, aj keď prišlo neskôr, ako čakali. Aj keď izoláciu vnímajú negatívne rôzne sociálne skupiny – od detí, žien v domácnostiach či študentov, dôchodcovia sú v jednom ohľade špecifickí.
„Časť z nich môže mať pocit, že svet okolo sa o nich už nezaujíma, sú výrazne egocentrickí a nevidia svetlo na konci tunela. Často sa ma pýtajú. Skončí toto vôbec?,“ hovorí psychologička.
Klienti zariadenia sú si však aj vedomí svojich zdravotných problémov a diagnóz, ktoré z nich robia najviac ohrozenú skupinu. Predstava, že budú odchádzať v nemocnici, v izolácii od svojich najbližších v nich vyvoláva úzkostné stavy.
Čo je teda v našich silách urobiť viac?
Psychologička odporúča permanentne udržiavať kontakt cez telefón, videohovor, posielať fotky, či drobné darčeky. V takýchto zariadeniach sú v tomto ohľade zamestnanci maximálne ústretoví a nápomocní.
„Treba ich stále podporovať v záujmoch, ktoré robili pred pandémiou, posielať knihy, časopisy, rozprávať o potrebe pohybu, zapojiť možno širšiu rodiny, vnukov, vnučky, aby mali pocit, že na nich rodina myslí. Seniori majú tiež radi pravidelnosť, tak im treba napr. volať v ten istý deň, alebo v tú istú hodinu. Mám skúsenosť, že celý deň čakajú či im niekto z rodiny zavolá. Sú veľmi citliví a následné zranení, keď na narodeniny sa nikto z rodiny neozve, rezignujú, strácajú zmysel života,“ dodáva.
A čo platí pre našich starkých, ktorí nežijú v sociálnych zariadeniach, ale navštevovať ich nemôžeme?
Tých by sme mali „tlačiť“ do prechádzok v okolí bytu či v záhrade. Pohyb totiž nielen zlepšuje fyzickú kondíciu, ale je aj prevenciou proti starnutiu mozgu a sú lepšie pozitívne emočne naladení.
„Udržiavanie záujmov a sebarealizácia je najlepšou prevenciou pred pocitmi beznádeje, smútku. Psychickú pohodu často narúša prílišné sledovanie televíznych programov, negatívne obsahy spravodajstva, sledovanie počtu úmrtí. Následne to má samozrejme vplyv na spánok, a preto odporúčam nahradiť TV spravodajstvo aktivitou – prechádzkou, čítaním, hudbou,“ uzatvára PhDr. Dana Grečnerová.
