Tereza opisuje, ako sa slobodnej cudzinke randí v Kuvajte: Bolo to ako z rozprávania mojej babičky
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

Tereza opisuje, ako sa slobodnej cudzinke randí v Kuvajte: Bolo to ako z rozprávania mojej babičky

Keď sa svetobežníčka Tereza po rokoch strávených v Číne presťahovala do Kuvajtu, narazila na úplne inú kultúru a stála pred ňou výzva – ako sa zoznámiť s potenciálnym priateľom v štáte, kde zákon riadi Korán a na ulici nestretnete kráčať živú dušu?

Cestovateľka Tereza Pavelková. — Foto: Archív/Tereza Pavelková

KUVAJT/OSTRAVA 6. marca - Po siedmich rokoch v Číne, kde Tereza Pavelková pôvodom z Česka učila škôlkarov, zatúžila po zmene a opäť dostala chuť spoznávať iné kultúry. „Rozposiela som životopisy po celom svete. Posielala som ich cielene do arabských krajín, zaujímala ma ich kultúra. Mám pocit, že u nás máme o nej skreslené informácie, aj ja sama som ich mala,“ vysvetlila svoju motiváciu hľadať si prácu v krajine, ktorú našinci sotva nájdu na mape.

Ozvali sa jej zo školy v Kuvajte - vypadol im tam učiteľ a chceli, aby prišla, čo najskôr. Po mesiaci od pohovoru už sedela v lietadle. „Keď mi známi hovorili, nech si dávam pozor, že ma niekto unesie už na letisku a podobne, mávla som nad tým len rukou. Veď radšej si o danej kultúre urobím obraz sama. Tentokrát som popravde mala obavy,“ priznáva.

Mešita v Kuvajte.
Mešita v Kuvajte. Foto: Archív/Tereza Pavelková

 

Zo šokovej terapie sa stala vtipná historka

Len čo vystúpila z lietadla, zažila prvotný šok, ktorý mierne prenášal predstavy jej priateľov do reality. Tereza priletela do Kuvajtu okolo 2 ráno, kde ju mal čakať zástupca školy. Očakávala niekoho, s kým komunikovala, nikoho takého nemala v obzore. Nakoniec sa jej dvaja neznámi muži opýtali, či je Tereza. „Jeden držal v ruke igelitovú tašku, druhý bol rozospaný. Lámavou angličtinou mi povedali, že mám ísť s nimi. Opýtala som sa, či majú nejaké potvrdenie, že sú z tej školy. Naozaj som si v tom momente uvedomila, že som si nebola istá, či s nimi chcem ísť. To bolo po prvýkrát, čo sa takto pri cestovaní zarazila,“ priznáva.

Neistá Tereza s nimi kráčala do garáže, kde si mala nastúpiť do dodávky s tmavými sklami. Nič nenechala na náhodu, prezieravo mužov poprosila, aby jej urobili hotspot na wifi, aby mohla  napísať rodine. Začala si fotiť auto. Dokonca ich poprosila, či si s ňou neurobia selfie. Fotky poslala mame. Muži sa nestačili čudovať, čo to robí. Dnes sa na tom dobre zabávajú. Po týždni zistila, že to bol školník s údržbárom. „Nenapadlo im, že keď prídem ako žena sama, môžem sa trocha báť,“ hovorí Češka, ktorá v Kuvajte učí na britskej medzinárodnej škole anglickú literatúru, písanie, čítanie a matematiku, humanitné predmety a biológiu.

Terezina trieda.
Terezina trieda. Foto: Archív/Tereza Pavelková

Ako sa v Kuvajte zoznámiť?

Hoci to môže znieť troška neuveriteľne, ďalším šokom bola pre ňu okolitá púšť, aj keď vedela, že táto malá bohatá monarchia rozprestierajúca sa na severozápadnom rohu Perzského zálivu, leží na jednej z najsuchších púšti. Aj keď to čakala, po rokoch v zelenej Číne, kde je všetko rozkvitnuté, to bolo aj tak podľa jej slov prekvapenie.

Aj so zoznamovaním a nájdením rozkvitajúcej lásky to bolo ako na vyprahnutej púšti. V krajine, kde vás bez predloženého manželského certifikátu  neubytujú ani v hoteli, akosi tušila, že to nebude jednoduché – nemýlila sa. Na jar, keď začne byť na ulici teplo, nestretnete nikoho. Všetci jazdia autami alebo taxíkmi. „Keď som sa šla prejsť, všetci na mňa trúbili, či nechcem odviesť, čudovali sa, čo vôbec robím von,“ opisuje a zdôrazňuje, že nepripadá do úvahy len tak nejakého sympaťáka osloviť na ulici.

V Kuvajte.
V Kuvajte. Foto: Archív/Tereza Pavelková

Rodičia dohadzovači

Zoznamovanie podľa nej prebieha inak medzi cudzincami a inak medzi miestnymi. „V Kuvajte žije iba 30 percent Kuvajťanov a zbytok sú cudzinci, ale väčšinou Arabi z ostatných krajín. Je tam veľa Egypťanov, Iráncov, Pakistancov, ktorí sa tam narodili, žijú tam dvadsať tridsať rokov, ale nemajú občianstvo,“ priblížila zloženie tamojšej populácie. „V tradičných kuvajtských rodinách ešte stále dohadzujú partnerov rodičia. Záleží to samozrejme na rodine. Môže sa stať, že dve rodiny chcú zoznámiť tých mladých, ale oni im dajú možnosť voľby, či sú si sympatickí, ak nie, nesilia to. Nie je to o tom, že ich nútia,“ opisuje a dodáva, že jedna jej kamarátka, ktorá bola zhodou okolností predstavená svojmu bratrancovi, si boli sympatickí: „Tie rodiny sú tam rozvetvené, nepoznali sa celý život. Padli si do oka.“

Cestovateľka a učiteľka ďalej zdôrazňuje, že v miestnej kultúre nie je vo zvyku, aby ľudia spolu chodili či bývali šesť rokov a potom bola svadba. „Od zoznámenia všetko smeruje k svadbe,“ vysvetľuje.

S kolegami a kamarátmi. — Foto: Archív/ Tereza Pavelková
S kolegami a kamarátmi.
S kolegami a kamarátmi.
S kolegami a kamarátmi.

Online zoznamka

Tereze, ako cudzinke neostávalo nič iné, len použiť zoznamovaciu aplikáciu. „Keď mi kamarátky hovorili, že môžem ísť na zoznamku, smiala som sa,“ hovorí s úsmevom. Hoci odolávala, nakoniec to vyskúšala. Písala si s pár cudzincami. Na prvé rande išla s Američanom. Zaujal ju hlavne tým, že žil v Ostrave a vedel trošku po česky. „Na fotkách úplne nevidíte výšku toho druhého. Keď sme prvýkrát išli oproti sebe, bolo vidieť, že sme boli obaja prekvapení, ja mám 168 cm a on mi by bol tak po rameno. Bol to milý chalan aj keď s ním žiadne ďalšie rande potom už neprebehlo,“ spomína a dodáva, že flintu do žita nezahodila a ďalej skúšala, čo jej online zoznamovanie prinesie.

Na zoznamke bolo okrem množstva miestnych mužov aj veľa amerických vojakov vyslaných na iracko-kuvajtskej hranice na pár mesiacov, ktorí sa podľa Terezy zrejme nudili a čas si spestrovali posielaním nevhodných fotiek.

Hovorí sa, že do tretice všetko dobré. V Terezinom prípade to neplatí. Šťastena sa na ňu usmiala o čosi skôr. Už na druhom rande narazila na svojho terajšieho partnera Austrálčana Josha. Hoci po česky „nemluvil“, siahal jej už vyššie ako po ramená. Navyše mali veľa spoločných záujmov a tém. Ani jej neprekážalo, že si nemôže dať v reštaurácii pohár vína, alebo piva, (v Kuvajte je alkohol ilegálny), aby sa zbavila prvotnej nervozity. Všetko šlo prirodzene.

S Joshom.
S Joshom. Foto: Archív/Tereza Pavelková

Randenie ako z rozprávania babičky

Nasledovala, druhé tretie rande...ale žiaden posun. „Začala som si pripadať ako v nejakom filme pre pamätníkov alebo ako z rozprávania mojej babičky, keď sa za jej mladosti chodilo na popoludňajší čaj,“ smeje sa. Niežeby tam nebola vzájomná náklonnosť. Ale obaja približne tušili, kde ako sú nastavené mantinely randenia v krajine, kde zákony riadi korán. „Vedeli sme, že sa tam ľudia nedržia za ruku, neprejavujú si na verejnosti vzájomnú náklonnosť,“ tvrdí a dodáva, že v tom čase, boli v krajine obaja pomerne krátko a radšej boli opatrní.

„Vyčnievali sme. Hovorila som si, že sme cudzinci v inej krajine, nehodí sa to tu, tak nebudeme provokovať,“ vysvetľuje. S radosťou spomína na rande v kine: „Mali sme pri sebe položené ruky, ľahko sme sa dotkli malíčkami, všimol si nás pán od vedľa, a ja som si už začala paranoidne predstavovať, že si od nás bude pýtať certifikát o manželstve.“

Ani pozvanie k nej domov nebolo riešením. Tereza dostala byt od školy, ktorý bol prísne strážený. „Nepustili by dnu žiadneho muža, ktorý nie je môj manžel brat, syn alebo otec.“

Tereza a Josh.
Tereza a Josh. Foto: Archív/Tereza Pavelková

Preplnený polnočný park

Po ďalších stretnutiach v kine a reštaurácii prišli zaľúbenci s novým nápadom – prechádzka v parku. Bola polnoc obaja očakávali, že bude prázdny a oni si konečne budú môcť dať vytúženú pusu alebo sa aspoň chytiť za ruku – omyl. Park Bol plný rodín s deťmi. Niet sa čo čudovať, teploty sa cez deň pohybujú okolo 45 stupňov v tieni, a tak sa miestne rodiny húfne vydávajú na prechádzky až v neskorých večerných hodinách. „Naozaj to tam bolo ako na Václaváku. Hovorila som si, že to nemá cenu.“ Medzi jašiacimi sa deťmi štebotajúcimi manželkami a mužmi, ktorí pofajčievali vodnú fajku kráčali troška skleslo, a aby sa nepovedalo -  aspoň s metrovým odstupom. Našťastie sa park začal vyprázdňovať okolo druhej ráno. „Podarilo sa nám dať si prvú pusu, bola to na takej opustenej lavičke medzi stromami. Aj tak sme sa pozerali, či sa na nás niekto nepozerá,“ spomína. Misia, „ako si dať v moslimskej krajine prvú pusu“  bola splnená.

Nezatracujte zoznamky

„Skúsenosť ľudí, ktorí tam žijú dlhšie sa, samozrejme, môže líšiť,“ tvrdí. Neskôr sme prišli na to, ako sa vidieť. „V budove priateľovej školy neboli kontroly. Nedalo sa dostať len ku mne, ale to sme nevedeli,“ dodáva. Obaja sú však radi, že to malo takýto pozvoľný priebeh. „V dnešnej dobe sa už len tak nevidí, že sa ten vzťah berie pomaly. Musím povedať, že pomalé randenie má niečo do seba, až na tú frustráciu, že sa nemôžete chytiť za ruku,“ myslí si.

„Dalo mi to, že už sa nebojím zoznamovacích aplikácii a svojim priateľom, ktorí niekoho hľadajú hovorím: Zato nič nedáte-skúste to!“ odkazuje.

Už ste čítali?

O slovenskú gymnazistku majú záujem na Oxforde. Od vedeckej…

Paulína na sebe pracovala nad rámec toho, čo vyžaduje škola. Drina sa…

Mamou v dobe covidu: Nevedeli sme, čo nás čaká. Slovenky priznali,…

Strach o seba, aj dieťatko. Mamy musia s príchodom nového člena rodiny…

Chlapcov hnevá pri šachu aj futbale. Talentovaná rómska šachistka…

Šachistka Agátka Berková dokonca remizovala s ruským šachovým…

Uznávaná virologička: Prekonali ste covid-19? Toto by ste mali…

Vyšiel vám pozitívny test na covid-19? Prekonali ste ochorenie s miernymi…

Cestovateľ Tomáš: Naozaj dávate rodičov do starobinca? Pýtali…

Cestovateľ Tomáš Benedik z východného Slovenska má veľa…

Rómka Dominika študuje v Anglicku na prestížnej univerzite:…

Rodičia ju už od detstva podporovali v štúdiu. Dnes je druháčkou na University…

Najradostnejší kvetinár v Bratislave. Patrik s Downovým syndrómom…

Lekári Danku a jej manžela presviedčali, aby dali syna s Downovým syndrómom…

Keď začal Milan maľovať, svoj pôvod tajil, lebo sa bál reakcií…

Keď odhalil svoje meno a pôvod, v priebehu jedného večera stratil na…